Kultúra

Ľudovít Greiner (1796-1882) bol jedným z našich najvýznamnejších lesných hospodárov. Na koháryovsko-coburgovských majetkoch v Uhorsku presadzoval moderné princípy obhospodarovania lesov v úsilí udržať a zveľadiť lesné bohatstvo. Pri príležitosti 220. výročia narodenia Ľudovíta Greinera pripravili LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Odštepný závod Revúca a Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene spomienkovú slávnosť a pred budovou Odštepného závodu Revúca odhalili tabuľu významného lesníckeho miesta. V okolí sa nachádza hneď niekoľko pamiatok a miest venovaných práve jeho pôsobeniu v tejto oblasti. Patrí medzi ne pamätná izba v budove LESOV SR OZ Revúca, náhrobný kameň na cintoríne v Jelšave,náhrobný kameň na cintoríne v Jelšave, pamätná tabuľa na budove radnice v Jelšave a tabuľa na kaštieli Coburgovcov – sídle riaditeľstva koháryovsko-coburgovského veľkostatku.  

Žemberovský dom vznikol spojením a prestavbou dvoch samostatných domov zo 16. stor. a svoj terajší vzhľad dostal začiatkom 19. stor. podľa projektu Thalherra. Tu sa konali prvé prednášky z lesníckych náuk, začala sa písať história slovenského vysokého lesníckeho školstva – po nariadení cisára Františka I. založiť samostatný a verejný lesnícky ústav pri Baníckej akadémii v B. Štiavnici 30.8.1807 a po vymenovaní Wilckensa za profesora 5.1.1808. Pre nedostatok učebných priestorov stanovil Hlavný komorskogrófsky úrad začiatok lesníckych prednášok denne na šiestu hodinu ráno v priestoroch využívaných baníkmi, čomu Wilkens namietal. Hlavný komorskogrófsky úrad jeho žiadosti vyhovel, prenajal časť Žemberovského domu na Trojičnom námestí. Tu 12.2.1809 zahájil Wilckens slávnostnou prednáškou baníkom vyučovanie na Lesníckom ústave. Prvých 19 riadnych poslucháčov lesníctva nastúpilo až v šk. roku 1809/10 a tu prednášal až do svojej smrti (1832). Po ňom pokračoval adjunkt Fridrich Schmall, hlavný lesmajster Juraj Lang a od r. 1835 profesor lesníctva Rudolf Feistmantel. Ten sa zaslúžil o presťahovanie Lesníckeho ústavu do budovy bývalej reštaurácie „Fortúna“ (1841). Na Žemberovskom dome bola pri príležitosti 150. výročia založenia Lesníckeho ústavu v r. 1957 odhalená pamätná tabuľa, obnovená v r. 2007. Dnes je Žemberovský dom národnou kultúrnou pamiatkou, sídli v ňom Mestský úrad, Daňový úrad a kino Akademik. […]

Pamätný kameň sa nachádza v katastri obce Oravský Podzámok v tzv. kameňových lesoch bývalého Oravského komposesortátu. Dnešná podoba miesta jeho osadenia je trochu iná a privedie nás k nemu stará lesná cesta. Tvorený je pieskovcom opracovaným do tvaru kvádra, na ktorom sú z obidvoch strán vytesané slovenské texty. Na čelnej strane stojí: „Exkursia riaditeľov čsl. št. lesov a statkov za vedenia p. gen. riaditeľa Dr. Ing. Karola Šimana do lesov Oravského komposesorátu v septembri 1930″. Na zadnej strane sú uvedené mená účastníkov exkurzie – jedného z viacdňových stretnutí ústredného vedenia niekdajších Československých štátnych lesov a majetkov (ČSLM) s predstaviteľmi svojich dvanástich riaditeľstiev z Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska a Podkarpatskej Rusi, konaného v septembri 1930 v Oravskom Podzámku. Súčasťou programu exkurzie boli diskusie ohľadne postupných krokov a opatrení na zlepšenie systému lesného hospodárenia realizovaných v rokoch 1925-1930, terénne prehliadky porastov, objektov a zariadení. Kameň pochádza z obdobia, kedy na čele Riaditeľstva Oravského komposesorátu stál Ing. Nikodém Panák a jeho zástupcom bol Ing. Andrej Kavuljak. Oravský komposesorát spravoval 32.806 ha, z ktorých až 85% tvorili lesy spravované šiestimi lesnými správami (Habovka, Mútne, Oravský Podzámok, Párnica, Polhora, Zakamenné). Pamätný exkurzný kameň bol LESMI SR, š.p. vyhlásený za významné lesnícke miesto pri príležitosti 85. […]

Kamenné pamätníky dokazujú mimoriadny vplyv významného lesného hospodára bývalého Oravského komposesorátu Williama Rowlanda. Pamätný kameň v Zákamennom bol pôvodne osadený 9.6.1878 na lokalite Kovaľov vrch za prítomnosti profesorov a poslucháčov III. ročníka Uhorskej kráľovskej lesníckej akadémie a i. k 40-ročnému úradnému pôsobeniu Williama Rowlanda v lesníctve. V 50. rokoch 20. storočia bol premiestnený do Oravskej Lesnej a použitý ako prah maštale. Vďaka zreteľnému textu na bočných stranách sa odhalil jeho pôvod a po druhýkrát ho lesníci v roku 1972 slávnostne umiestnili pri budove Lesnej správy v Zákamennom. Pamätný kameň na Komárnom sa nachádza neďaleko chaty Skalka patriacej Odštepnému závodu Námestovo, vedľa lesnej cesty medzi obcami Mútne a Novoť. Maďarský text by sa dal voľne preložiť ako „Opatrujme naše lesy, lebo oni sú pre naše žitie a zdravie osožné. Jeho excelencii pánovi riaditeľovi grófovi Edmundovi Zichy a hlavnému lesmajstrovi Wiliamovi Rowlandovi na pamiatku zákamenskí zamestnanci zichyovských lesov.“ Pamätný kameň na Panskom – cezhraničný kameň je situovaný v lesnom prostredí slovensko-poľskej hranice na kóte Pánsky vrch. V pohraničnom úseku Beskýd bol osadený 16.6.1888. Nový pamätný žulový kameň Williama Rowlanda osadili lesníci k pamiatke 120. výročia jeho úmrtia v roku 2008 pred budovou Riaditeľstva Oravského komposesorátu v Oravskom Podzámku.

Budova Národného lesníckeho centra, určená pre potreby okresného úradu, sa začala stavať v 30. r. minulého stor. V r. 1934 prišla mestská rada s myšlienkou presťahovať do Zvolena zo Žarnovice lesné riaditeľstvo a Zvolen sa začal uchádzať aj o umiestnenie úradu zemskej taxácie (1937). Až v marci 1940 padlo konečné rozhodnutie, budova bola odovzdaná v r. 1941, a v r. 1942 v nej začal pracovať personál Riaditeľstva štátnych lesov a majetkov zo Žarnovice. Od 1.3.1944 tu úradovalo aj Ústredné riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov, presťahované pod vplyvom vojnových udalostí z Bratislavy. Významnou udalosťou v histórii slovenského lesníctva bola centralizácia taxačnej služby a v roku 1946 vytvorenie inštitúcie s názvom Taxácia štátnych lesov v BB s jej hlavným organizátorom Antonom Hatiarom. V r. 1950 sa do Zvolena presunulo z BB ústredie Taxácie štátnych lesov a od 1.1.1952 došlo k osamostatneniu taxačných služieb a k vytvoreniu Lesoprojekty (neskôr Lesoprojekt a Ústav pre hospodársku úpravu lesov). Pod vedením Antona Hatiara, zakladateľa a tvorcu jednotnej nezávislej lesníckej taxačnej služby na Slovensku, sa začala tvorba komplexných lesných hospodárskych plánov, organizovanie prvej úplnej inventarizácie lesov Slovenska (1949-1952). Národné lesnícke centrum (Ústav lesníckeho poradenstva a vzdelávania, Ústav lesných zdrojov a informatiky a Ústav pre hospodársku úpravu lesov) […]

Chata profesora Júliusa Komárka stojí nad obcou Livov, kde pôvodne stála malá drevenica postavená v r. 1923-1924. Svoje pomenovanie dostala z úcty k profesorovi Dr. Juliusovi Milošovi Komárkovi, vynikajúcemu zoológovi, ochrancovi prírody a náruživému poľovníkovi, ktorý v nej prebýval počas svojich poľovníckych potuliek v 20. a 30. rokoch. Po zničení pôvodnej chatky postavili lesníci novú (1959) a k stému výročiu jeho narodenia osadili kamennú tabuľku s motívom jeleních parohov a textom: „Na pamiatku prof. Komárka – veľkého prírodovedca, ochranára a lovca, 15.8.1892-7.2.1955.“ Pochádzal zo Železnej Rudy v Čechách. Študoval a neskôr pôsobil na Karlovej univerzite v Prahe ako prednosta II. Zoologického ústavu. Zaslúžil sa o založenie Výskumného ústavu lesníckeho v Prahe (1923), kde bol prvým riaditeľom do roku 1945. Vo svojom rozsiahlom diele sa venuje zoológii a entomológii, medicíny, lesníctvu, poľovníctvu, rybárstvu a ochrane prírody. Písal vysokoškolské učebnice aj populárne knihy. Snažil sa o záchranu veľkých karpatských cicavcov a bol jedným z iniciátorov zriadenia veľkých národných parkov. Navrhoval zriadenie parku v Tatrách (1931) a na Šumave (1946). Bol prezidentom Československej zoologickej spoločnosti (1934-1955). Zomrel 7.2.1955 v Prahe. Zážitky zo Slovenska a prírodovedecké postrehy z oblasti Lukova, Livova a Livovskej Huty opísal v knihe LOVY V KARPATECH.  

Štátne lesy na východe Slovenska pôvodne spravovalo Riaditeľstvo baní a lesov v Smolníku a Soľnobanské riaditeľstvo v Soľnohrade (Solivare). Odčlenením lesníctva (1871) vzniklo v Solivare Riaditeľstvo štátnych majetkov – jediný orgán správy štátnych lesov a poľnohospodárskych majetkov. Lesy okolo Zámutova vlastnili feudálne rodiny a majetok mal v r. 1908 výmeru 3594 ha. Emil von Scheibler – posledný majiteľ majetkov (1910-1919) sa zaslúžil o výstavbu budov na Ortáši a zriadenia lesnej správy. Na Blatinách (areál strelnice) postavil pred prvou svetovou vojnou poľovný zámok, ktorý vyhorel v r. 1944. Majetok prešiel pod nútenú správu štátneho pozemkového úradu (1919) a pozemková reforma z r. 1924 ho rozdelila na veľkostatok a lesnú správu. Podľa vládneho nariadenia boli štátne lesy a majetky spravované ako štátny podnik Československé štátne lesy a majetky. Štátna lesná správa Zámutov organizačne patriaca pod Riaditeľstvo štátnych lesov v Soľnohrade prevzala lesy, lesné hospodárstvo, budovy, lesnú železnicu, pílu a drevosklad v Čemernom. Zriadili tri polesia Zámutov, Rudlov a Hlinné. V 1946 bola Štátna lesná správa Zámutov organizačne pričlenená k Riaditeľstvu štátnych lesov v Košiciach. Po vzniku národného podniku Československé štátne lesy (1949) boli riaditeľstvá premenované na lesné závody. Vzniknutý Lesný závod Zámutov v 1956 presťahovali do Vranova.

Rudolff Geschwind bol praktickým lesníkom, priekopníkom v šľachtení ruží, ktorý významnú časť svojho život strávil v Krupine. Narodil sa 29. augusta 1829 v Hředle v Čechách (vtedajšie Rakúske cisárstvo) a zomiera 30. augusta 1910 v (vtedajšie Rakúsko-Uhorsko). So záujmom o rastlinstvo z čias detstva začal Rudolf Geschwind dvojročné štúdium na Technickej univerzite v Prahe. Následne pokračoval v štúdiu na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, ktoré ukončil v roku 1852. Počas pôsobenia na lesnej správe v Brode pri Žarnovici vydal svoje pionierske dielo Hybridizácia lesných drevín. Vyjadril v ňom presvedčenie, že šľachtením je možné vytvoriť nové dreviny s vhodnejšími vlastnosťami. Od roku 1872 do odchodu do dôchodku v roku 1906 pôsobil v Krupine ako lesmajster tunajších mestských lesov. V lokalite Tepličky v roku 1899 bol spoluzakladateľom lesoparku na počesť kráľovnej Alžbety (známej ako Sisi). Od roku 1860 do roku 1910 vyšľachtil okolo 140 nepoznaných vynikajúcich odrôd ruží, väčšinou mrazuvzdorných. Medzinárodnú povesť získal počas Svetovej výstavy v roku 1889 v Paríži, kde predviedol kolekciu popínavých ruží. Svoje prírodovedné majstrovstvo predviedol úspešne v oblasti šľachtenia ruží. Po jeho smrti v roku 1910 celú zbierku kultúr kúpila grófka Mária Henrieta Choteková pre jej rozárium v Dolnej Krupej. Bol pochovaný na miestnom cintoríne. […]