Plavebný kanál Zlatá Baňa- Solivar

Plavebný kanál viedol po súčasnej zelenej turistickej trase z Ruskej Novej Vsi na Pusté Pole. Soľ sa od 16. stor. získavala varením soľanky z prirodzene vytekajúceho soľného prameňa v Solivare pri Prešove. Od zaplavenia bane soľankou (1752) sa získava výlučne varením. Pre potreby bane sa bralo drevo z okolia, následne z ďalej konskými povozmi, alebo voľne dolu potokom Delňa. Jeho koryto prvýkrát upravili až po Dulovu Ves pre skvalitnenie plavenia dreva smerovo i výškovo (1691). Drevo pomocou hrablí odklonil do dreveného žľabu uloženého na pilótových podperách vedúceho do Solivaru. V rokoch 1819–1821 postavili nový plavebný kanál a priehradu. Kanál s dĺžkou 18,9 km, z jedľových (neskôr bukových) fošien hrúbky 6,5 cm, viedol od Zlatej Bane do Kokošoviec a sa stáčal k Solivaru. V drevosklade ústil do 300 m dlhého žľabu postaveného na štyri až desať metrov vysokých pilótoch s pozdĺžnou manipulačnou lavicou a zasúvadlami (každých 10 m) so samočinnou vykládkou dreva na obe strany (ročne osem až desať tisíc m3). Počas prvej svetovej vojny bol nahradený lesnou železničkou, zrušenou po postavení cesty Kokošovce-Zlatá Baňa (1954-1955). Na časti trasy fungovala pionierska železnica zo Švábov do Sigordu (1958-1969). Pozostatky plavebného kanálu i lesnej železničky tvorí napr. násyp so stavebnými objektmi (mostíky a priepuste), miestami používaný ako lesná cesta.