Špaňodolinský banský vodovod

Špaňodolinský banský vodovod bol najpozoruhodnejším dielom banskobystrickej montánnej oblasti. Vznikal po etapách a tento povrchový vodný náhon, privádzajúci vodu v drevených žľaboch a zemných járkoch na pohon ťažných strojov a iných zariadeniach v baniach na meď a striebro v Španej Doline a jej okolí, bol funkčný od začiatku 16. stor. a skončil svoju činnosť v r. 1906 s definitívnym zánikom Šaňodolinských baní. Zachytával vodu v prameňoch pri Donovaloch a neskôr až pod Prašivou pri Nízkych Tatrách. Na replike historickej mapy z r. 1764 mal vyznačený prívod vody členitým, prevažne zalesneným horským terénom v nadmorských výškach 810 až 1110 m n. m. na dĺžke 13.174 siah (t. j. 26,4 km). Celý vodovodný systém so záchytmi a járkami k jednotlivým banským dielam v Španej Doline a okolí meral 42 km. Voda privádzaná vodovodom v množstve 60-90 litrov za sekundu bola dômyselne využívaná pri poháňaní kolies ťažných strojov na šachtách, pre drviace stupy, premývacie zariadenia, píly, mlyny v celom Špaňodolinskom banskom revíri. V lokalite Izbice (970 m n. m.) sa nachádza kamenný múr – jeden z mála stavebných objektov, kde boli uložené drevené žľaby vodovodu. O vodovod sa staral jeden „rinnmeister“ a jeho tovariš s pomocníkmi žliabkarmi. Na zimu žľab zakrývali drevenými krytmi a zasypávali lístím aby voda nezamrzla. Na trase vodovodu sú vybudované dve návštevné miesta Izbica a Polianky.