Pamiatky

Štátna lesná správa Zamutov Štátne lesy na východe Slovenska pôvodne spravovalo Riaditeľstvo baní a lesov v Smolníku a Soľnobanské riaditeľstvo v Soľnohrade (Solivare). Odčlenením lesníctva (1871) vzniklo v Solivare Riaditeľstvo štátnych majetkov – jediný orgán správy štátnych lesov a poľnohospodárskych majetkov. Lesy okolo Zamutova vlastnili feudálne rodiny a majetok mal v r. 1908 výmeru 3594 ha. Emil von Scheibler – posledný majiteľ majetkov (1910-1919) sa zaslúžil o výstavbu budov na Ortáši a zriadenia lesnej správy. Na Blatinách (areál strelnice) postavil pred prvou svetovou vojnou poľovný zámok, ktorý vyhorel v r. 1944. Majetok prešiel pod nútenú správu štátneho pozemkového úradu (1919) a pozemková reforma z r. 1924 ho rozdelila na veľkostatok a lesnú správu. Podľa vládneho nariadenia boli štátne lesy a majetky spravované ako štátny podnik Československé štátne lesy a majetky. Štátna lesná správa Zamutov organizačne patriaca pod Riaditeľstvo štátnych lesov v Soľnohrade prevzala lesy, lesné hospodárstvo, budovy, lesnú železnicu, pílu a drevosklad v Čemernom. Zriadili tri polesia Zamutov, Rudlov a Hlinné. V 1946 bola Štátna lesná správa Zamutov organizačne pričlenená k Riaditeľstvu štátnych lesov v Košiciach. Po vzniku národného podniku Československé štátne lesy (1949) boli riaditeľstvá premenované na lesné závody. Vzniknutý Lesný závod Zamutov v 1956 presťahovali do Vranova.

Chata profesora Júliusa Komárka stojí nad obcou Livov, kde pôvodne stála malá drevenica postavená v r. 1923-1924. Svoje pomenovanie dostala z úcty k profesorovi Dr. Juliusovi Milošovi Komárkovi, vynikajúcemu zoológovi, ochrancovi prírody a náruživému poľovníkovi, ktorý v nej prebýval počas svojich poľovníckych potuliek v 20. a 30. rokoch. Po zničení pôvodnej chatky postavili lesníci novú (1959) a k stému výročiu jeho narodenia osadili kamennú tabuľku s motívom jeleních parohov a textom: „Na pamiatku prof. Komárka – veľkého prírodovedca, ochranára a lovca, 15.8.1892-7.2.1955.“ Pochádzal zo Železnej Rudy v Čechách. Študoval a neskôr pôsobil na Karlovej univerzite v Prahe ako prednosta II. Zoologického ústavu. Zaslúžil sa o založenie Výskumného ústavu lesníckeho v Prahe (1923), kde bol prvým riaditeľom do roku 1945. Vo svojom rozsiahlom diele sa venuje zoológii a entomológii, medicíny, lesníctvu, poľovníctvu, rybárstvu a ochrane prírody. Písal vysokoškolské učebnice aj populárne knihy. Snažil sa o záchranu veľkých karpatských cicavcov a bol jedným z iniciátorov zriadenia veľkých národných parkov. Navrhoval zriadenie parku v Tatrách (1931) a na Šumave (1946). Bol prezidentom Československej zoologickej spoločnosti (1934-1955). Zomrel 7.2.1955 v Prahe. Zážitky zo Slovenska a prírodovedecké postrehy z oblasti Lukova, Livova a Livovskej Huty opísal v knihe LOVY V KARPATECH.  

Budova Národného lesníckeho centra, určená pre potreby okresného úradu, sa začala stavať v 30. r. minulého stor. V r. 1934 prišla mestská rada s myšlienkou presťahovať do Zvolena zo Žarnovice lesné riaditeľstvo a Zvolen sa začal uchádzať aj o umiestnenie úradu zemskej taxácie (1937). Až v marci 1940 padlo konečné rozhodnutie, budova bola odovzdaná v r. 1941, a v r. 1942 v nej začal pracovať personál Riaditeľstva štátnych lesov a majetkov zo Žarnovice. Od 1.3.1944 tu úradovalo aj Ústredné riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov, presťahované pod vplyvom vojnových udalostí z Bratislavy. Významnou udalosťou v histórii slovenského lesníctva bola centralizácia taxačnej služby a v roku 1946 vytvorenie inštitúcie s názvom Taxácia štátnych lesov v BB s jej hlavným organizátorom Antonom Hatiarom. V r. 1950 sa do Zvolena presunulo z BB ústredie Taxácie štátnych lesov a od 1.1.1952 došlo k osamostatneniu taxačných služieb a k vytvoreniu Lesoprojekty (neskôr Lesoprojekt a Ústav pre hospodársku úpravu lesov). Pod vedením Antona Hatiara, zakladateľa a tvorcu jednotnej nezávislej lesníckej taxačnej služby na Slovensku, sa začala tvorba komplexných lesných hospodárskych plánov, organizovanie prvej úplnej inventarizácie lesov Slovenska (1949-1952). Národné lesnícke centrum (Ústav lesníckeho poradenstva a vzdelávania, Ústav lesných zdrojov a informatiky a Ústav pre hospodársku úpravu lesov) […]

Ľudovít Greiner (1796-1882) bol jedným z našich najvýznamnejších lesných hospodárov. Na koháryovsko-coburgovských majetkoch v Uhorsku presadzoval moderné princípy obhospodarovania lesov v úsilí udržať a zveľadiť lesné bohatstvo. Pri príležitosti 220. výročia narodenia Ľudovíta Greinera pripravili LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Odštepný závod Revúca a Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene spomienkovú slávnosť a pred budovou Odštepného závodu Revúca odhalili tabuľu významného lesníckeho miesta. V okolí sa nachádza hneď niekoľko pamiatok a miest venovaných práve jeho pôsobeniu v tejto oblasti. Patrí medzi ne pamätná izba v budove LESOV SR OZ Revúca, náhrobný kameň na cintoríne v Jelšave,náhrobný kameň na cintoríne v Jelšave, pamätná tabuľa na budove radnice v Jelšave a tabuľa na kaštieli Coburgovcov – sídle riaditeľstva koháryovsko-coburgovského veľkostatku.  

Považská lesná železnica vnikla kvôli vysokému poškodeniu dreva pri splavovaní Čiernym Váhom. O výstavbe lesnej železnice s rozchodom 760 mm rozhodlo v roku 1912 na základe povolenia Uhorského štátneho lesného úradu v Liptovskom Hrádku. Stavbu trate, ktorá prebiehala v troch etapách a bola dokončovaná v roku 1940, zadali staviteľskej firme Magyar Belga.Hlavná trať (40 km) viedla z Liptovského Hrádku cez Liptovskú Tepličku do Staníkova. Po dokončení s odbočkami merala trať až 109,64 km a bola druhá najdlhšia lesná železnica na Slovensku po Vychylovke. Prevádzka začala v rokoch 1916-1921 a následne sa budovali ďalšie odbočky, posledná bola v roku 1941 odbočka Rovianky-Zátureň. Doprava bola od začiatku prevádzky zabezpečovaná parnými rušňami čísel 2 a 3 až neskôr boli nakúpené motorové rušne Rába. Na dopravu osôb bol určený jeden vozeň, kým na nákladnú dopravu slúžili dva služobné vozne a niekoľko vozňov. Lesná železnica nemohla konkurovať narastajúcemu automobilizmu. Od roku 1960 sa pravidelne rušili odbočky kvôli nerentabilnosti. Dňa 31.12.1971 bola lesná železnica Lipt. Hrádok – Lipt. Teplička z ekonomických dôvodov zrušená. Trať Považskej lesnej železnice bola rozobratá a prevezená do Pribyliny a do Čierneho Balogu. Vozňový park bol celý premiestnený do Pribyliny, prevzala ho pamiatková správa a potom vyhlásila za kultúrnu pamiatku časť hlavnej […]

Pamätné stromy Henricha Davida Wilckensa (1763-1832) sú živým pamätníkom prvého profesora Lesníckeho ústavu pri Banskej akadémii v Banskej Štiavnici – prvej vysokej lesníckej školy na svete, kde súčasťou výučby boli v tom čase už aj teoretické aj praktické princípy ťažbových spôsobov, postupov a metód. Wilckens pochádzal z nemeckého Wolfenbüttelu. Do profesorskej funkcie ho menoval cisár František I. v roku 1808 a prvú slávnostnú lesnícku prednášku mal v deň cisárových narodenín 12.2.1809 v Žemberovskom dome v Banskej Štiavnici, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1832. Dr. H. D. Wilkens bol nadaný prírodovedec, chápajúci les ako vzácne spoločenstvo, ktoré sa nesmie využívať len na produkciu dreva. Prispel k zakladaniu botanickej záhrady v Kysihýbli, ku zriadeniu zbierok knižnice a k vybudovaniu mlyna na mletie dubovej kôry (z r. 1817). V okolitých školských lesoch so svojimi študentmi pokusne vysádzal rôzne dreviny. Na jeho počesť v roku 1912, pri 80. výročí jeho úmrtia, dala Vysoká škola lesnícka a banícka postaviť tunajší pamätník, ktorého súčasťou bola aleja stromov, dodnes sa zachovali dva javory mliečne a dva smrekovce opadavé (chránené stromy). Pamätník bol obnovený v roku 1987 a opätovne ho obnovil štátny podnik LESY Slovenskej republiky v spolupráci s obcou Repište v roku 2009. Toto […]

Pamätník postavilo hrádocké komorské panstvo na pamiatku pobytu arcikniežaťa Jozefa Habsburského, uhorského palatína (1796-1748). Ten ako vnuk cisárovnej Márie Terézie, brat cisára Františka Jozefa a tiež korunný princ, poľoval 29.8.1804 v lesoch okolo Čierneho Váhu, výsadnom poľovnom revíri uhorských kráľov. Výška vápencového pamätného stĺpu je 3,5 m. Na stenách stĺpu rozmerov 1,25 × 0,6 m sú vytesané latinské texty orientované v smere svetových strán. Striešku stĺpa tvorí z kameňa vytesaný ohník. Preložené a doplnené texty znejú: Severne umiestnený text: „Vysoko urodzený pán gróf Ján Szapáry, hlavný dvorný prefekt Jeho Výsosti. Vysoko urodzený pán gróf Štefan Illesházy, večitý hlavný župan slovutneho komitátu, Stolice Liptovskej a Trenčianskej. Nápis na južnej strane: Osvietený pán gróf Nadasd, komorník Jeho Výsosti. Osvietený pán gróf Végh, krajinský komisariálny riaditeľ Uhorska.“ Nápis na východnej strane: „Urodzený pán Imrich Pongrácz, námestný podžupan slovutnej Stolice Liptovskej. Urodzený pán Anton Smreczáni, riadny slúžnodvorský slovutnej Stolice Liptovskej.“ Na západ (od cesty): „Jeho Výsosti kniežaťu Jozefovi, palatínovi Uhorska na pamiatku jeho návštevy tu na Hoškove 28.8.1804 postavila s úctou Uhorská kráľovská dvorná komora.“ V blízkosti pamätného stĺpa stála ešte v roku 1955 murovaná horáreň, kde bol počas návštevy palatín Jozef ubytovaný.  

Teplotný rekord bol nameraný 11.2.1929 pracovníkmi štátnych lesov ako rekordný mráz na území Slovenska s hodnotou až -41°C. V spomínaný deň o siedmej hodine ráno bola tiež na zrážkomernej stanici tunajšieho drevoskladu nameraná rekordná hodnota -38,2°C. Išlo o pracovisko Správy štátnych majetkov Vígľaš, ktoré sídlilo na dvore v tej dobe moderného veľkostatku s vybudovaným vodným mlynom s elektrickou centrálou, liehovarom, dielňami, stanicou na triedenie a čistenie osiva, mliekárňou a syrárňou. Spomínané pracovisko bolo súčasťou Riaditeľstva štátnych lesov a majetkov v Žarnovici, ktoré patrilo pod Československé štátne lesy a majetky. Na stanici umiestnenej na neďalekej Správe štátnych lesov a majetkov Vígľaš-Pstruša sa nachádzal takzvaný minimálny teplomer, ktorý v spomínaný deň v skorších ranných hodinách zaznamenal absolútny slovenský mrazový rekord -41,0°C. Meteorologická stanica v súčasnosti už nestojí. Extrémna zima na prelome rokov 1928-1929 nebola charakteristická dlhodobým trvaním nízkych teplôt spôsobila rozsiahle poškodenie lesných porastov Lesnej správy Vígľaš, sídliacej v tom čase na Vígľaškom hrade. Priebeh počasia na Vígľaši počas ôsmich rokov, do ktorých patrilo aj dane obdobie, zaznamenával aj miestny učiteľ Ján Porsch. Pri príležitosti 80. výročia spomínaného teplotného rekordu, bol LESMI SR v spolupráci so SHMÚ a obcou Vígľaš Odhalený pamätný kameň, presne rok po tom, ako bolo vyhlásené za významné […]

Budova Oravského komposesorátu bola symbolom prosperity spoločenstva vlastníkov pozemkov a ostatného majetku panstva, ktoré vytvorilo sedem dcér Juraja Thurzu s manželmi, po tom ako on sám svoje dedičstvo podmienil zásadou nedeliteľnosti majetku. Juraj Turza svoj majetok – hrad Oravu s panstvom dostal za zásluhy v boji proti Turkom od cisára Rudolfa v roku 1606. Komposesorát spravoval územie s rozlohou vyše 200.000 ha. Budova prefektúry na námestí v Oravskom Podzámku bola postavená v roku 1797, kedy ťažbou a predajom dreva výrazne vzrástol zdroj príjmov komposesorátu. Budova sa stala centrom správy komposesorátu, sídlila tu prefektúra a neskôr riaditeľstvo. Oravský komposesorát zanikol po druhej svetovej vojne. Budovu prefektúry, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou, v 19. storočí upravenú do klasicistickej podoby kompletne obnovili až v roku 1996 štátne lesy OZ Námestovo. Na fasáde budovy sú osadené dve bronzové pamätné tabule s reliéfnymi portrétmi. Jedna je venovaná lesmajstrovi Rowlandovi (1814-1888) pri 160. výročí jeho narodenia. Ten počas svojho pôsobenia vo funkcii lesmajstra v rokoch 1864-1883 sa zaslúžil k mimoriadnemu rozvoju lesov Oravy. Druhá je venovaná Ing. Andrejovi Kavuljakovi (1885-1957), historikovi a priekopníkovi dejín lesníctva, ktorý tu v prvej polovici 20. storočia pôsobil.  

Budova stojí na mieste, na ktorom stál už v XIV. storočí stál najväčší dom banskobystrického námestia nazývaný Unterhaus alebo aj Kammerhof. O veľkosti tohto domu svedčí súpis z roku 1525-1526, ktorý dokladuje deväť izieb, panskú pisáreň, kúpeľňu, kuchyňu a pivnicu. Na dvore bola mincovňa, starý a nový pivovar. Komorský dom patril viacerým majiteľom. Od roku 1546 slúžila budova banskobystrickej komore a od roku 1871 Riaditeľstvu majetkov, ktoré spravovalo štátne poľnohospodárske majetky a lesy a od roku 1881 Uhorskému kráľovskému lesnému riaditeľstvu. V roku 1913 komorský dom asanovali a na jeho mieste (1913-1916) postavili pod vedením Júliusa Martinku počas prvej svetovej vojny za vlády Františka Jozefa I. novú súčasnú budovu podľa projektu Waldera Gyulu. Nová budova bola postavená v secesnom štýle, je čiastočne podpivničená s tromi podlažiami. Okrem kancelárií tu bol aj byt riaditeľa. Stropy vstupnej chodby a haly, rovnako ako aj prvého poschodia zdobia ornamentálne maľby a prírodné motívy. Vo vestibule sa pôvodne nachádzala busta lesníckeho veľmajstra Jozefa Dekreta Matejovie od J. Sidlóa z roku 1915, ktorá bola premiestnená do parku na Národnej ulici. Nahradila ju pamätná tabuľa venovaná Jozefovi Opletalovi. V súčasnosti budova slúži pre administratívne účely Budova Generálneho riaditeľstva LESY Slovenskej republiky, štátny podnik.  

Partizánska základňa Maťušová bola pôvodne tvorená dvadsiatimi bunkrami v doline Maťušová v pohorí Pohronský Bukovec, ktoré postavili povstalci hľadajúci po ústupe povstania úkryt v horách. Predchádzal tomu výsadok 22-člennej bojovej skupiny pod velením Alexeja Semjonoviča Jegorova v noci zo 7. na 8. augusta 1944 na Latiborskej holi. Brigáda tvorila základ formujúcej sa 1. československej partizánskej brigády a posilňovala bojaschopnosť II., V. a VI. taktickej skupiny I. ČSA operujúce v Nízkych Tatrách a Veľkej Fatre. Každý z bunkrov bol útočiskom pre päť až šesť povstalcov, ktorí odtiaľ vyrážali do povstaleckých akcií. Obyvatelia blízkej obce Pohronský Bukovec partizánom počas SNP intenzívne pomáhali. Žiaľ dňa 3. novembra 1944 tu boli nemeckými fašistami zajatí povstaleckí velitelia generáli Ján Golian a Rudolf Viest. Pôvodne banícka, neskôr drevorubačská a uhliarska osada v úzkej doline potoka Bukovec, ktorej obyvateľov pôvodne živila práca v baniach, šmelcovacej huti a lesoch, bola 21. februára 1945 vypálená. Bunkre tiež zničil zub času ale na pamiatku tragédie, ktorá sa tu odohrala, dal v roku 2007 štátny podnik LESY Slovenskej republiky v spolupráci s obcou Pohronský Bukovec obnovili časť bunkrov v lokalite Maťušová. V pôvodnom rozsahu boli obnovené bunkre veliteľa A. S. Jegorova a náčelníka štábu A. P. Ržeckého. K partizánskej základni vedie […]

Zemný most bol vybudovaný dva roky potom ako Riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov v Žarnovici začalo v roku 1924 budovať lesnú železnicu údolím Kľakovského potoka na Pavlovú Lúčku s odbočkami na Megovú a do doliny Maras. Medzi kilometrami 16,805 až 16,905 museli projektanti vyriešiť problém dvoch nákladísk na Pokútach (horného a dolného), z ktorých každé ležalo na opačnom brehu Kľakovského potoka v rôznych výškach. Rozhodli sa prehradiť údolie násypom s výškou takmer šesť metrov, ktoré trasovali kolmo na cestu a Kľakovský potok. Vznikla tak najväčšia zemná stavba na lesnej železnici. Kríženie s potokom a cestou bolo riešené vybudovaním dvoch prierazov telesa trate. Tie boli vytvorené pred samotným navezením zeminy a násypu pomocou lomového kameňa a zaklenuté valenou, taktiež kamennou klenbou. Štítové steny dostali kamenné priečelia. Na jednom z nich je osadená tabuľka s nápisom STAVENO 1926. Z hľadiska technického nejde o typický most, ale o zemný val. Miesto sa vďaka svojej polohe často využívalo ako fotografická zastávka vlakových čiat. V súčasnosti je Zemný most Pokúty jednou z najviac zachovaných pamiatok tohto lesníckeho náučno chodníka „Po stopách lesnej železnice“. Nachádza sa v lokalite Pokuty, kde sa železnička rozvetvovala do dvoch dolín. Je postavený z prírodného kameňa a cez jeho oblúkovité otvory […]

Tajch Hrončok bol v roku 1881 vybudovaný vo forme vodnej nádrže, ktorá umožňovala vodnú dopravu dreva od Hrončoka kamenistým potokom a potom Čiernym Hronom po Hronec, prípadne až po pílu na Štiavničku. Kamenistý potok bol od 80. rokov 19. storočia intenzívne využívaný na dopravu vyťaženého dreva, čomu boli prispôsobené brehy potoka drevenými opevneniami, ktorých zhnité zvyšky boli zachované ešte v 40. rokoch minulého storočia. Išlo o pôvodný vodohospodársky systém slúžiaci na splavovanie dreva. Maďarský nápis na pôvodnej kamennej tabuli bolo uvádzané: „Plavebná hrádza Gábora Keménya, postavená v roku 1881 počas jeho osadnej správy Albertom Bedö z Kálnoku.“ Hrádza bola postavená podľa plánov Jozefa Pausingera a jej predchodkyňa bola drevená. Dnešná kamenná hrádza má dĺžku 76,1 m, šírku 5,3 a výšku 10 m. Obsah nádrže je 123.863 m3 vody a podľa stavu vody v potoku sa celá nádrž naplní za 24 až 48 hodín. Význam tajchov však postupne zanikal s výstavbou lesných železníc. Na začiatku 20. storočia bola v tomto regióne vybudovaná Čiernohronská železnica, ktorá viedla dolinou až na Sihlu. Návodná stena je postavená zo žulových kvádrov a cementovej malty. Hlavná brána bola drevená s rozmermi 2,25 x 2,00 m sa obsluhovala železnou „šroubou“. Výpustná brána mala veľkosť 2,30 x 2,53 […]

Vysoká pec vznikla pre potreby spracovania železnej rudy z lokality za Veprom – Červená jama pri obci Osrblie. V roku 1795 ju začal stavať súkromný podnik Tažiarstvo Tri Vody, ktorý založili banskobystrickí mešťania. Palivo do tejto pece (drevené uhlie) sa vyrábalo z dreva okolitých lesov. Dúchadlo poháňala sila vody horských potokov z dolín Hámorná a Prostredná. Vysoká pec produkovala surové železo, ktorého časť putovala do erárnych hrončianskych zlievarní a menšia časť sa používala na odlievanie liatinových výrobkov do foriem priamo z pece. V roku 1835 podnik odkúpil spišský podnikateľ Daniel Prihradný a podnik, bane i železná huta sa stali súčasťou železiarskeho komplexu Tri Vody–Bujakovo. V roku 1846 sa vyrobilo vo vysokej peci 483 ton surového železa a 201 ton liatiny. V rokoch 1867 až 1868 celý komplex zmodernizovali, prestavali na vyššiu kapacitu a doplnili výkonnejším valcovým dúchadlom. V dôsledku hlbokej hospodárskej krízy v Uhorsku bola v nej roku 1872 zastavená výroba. Vysoká pec na Troch vodách postupne chátrala a menila sa na ruinu. V roku 1974 ju čiastočne zrekonštruovali a vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Železiarne v roku 1882 vyhoreli a neskôr boli pri výstavbe úzkokoľajnej železnice ich zvyšky odstránené. Časť pece sa našťastie zachovala a jej 8,5 m vysoký […]

Cestný tunel v Čelne je výsledkom prispôsobovania úzkej lesnej iba 3,6 m širokej cesty, ktorá je zasekaná priamo do svahu, miestami až 100 m nad kaňonom v Predajnianskom Čelne a ktorá slúžila na odvoz dreva konskými poťahmi už v roku 1928. V mieste, kde ju nebolo možné zasekať do strmého svahu bol prerazený cez skaly 280 cm široký tunel. Tunel nesie meno svojho autora Ing. Vojtecha Kelemena, ktorý bol riaditeľom Štátnych lesov a majetkov v Banskej Bystrici v rokoch 1921-1934. Neskôr, keď sa na odvoz dreva začali používať nákladné automobily, tunel neumožňoval prepravu takýmito nadrozmernými autami, a preto bolo v roku 1971 zrekonštruovaný. Po úprave má šírku 440 cm, výšku 435 cm a dĺžku 41,5 m. Vnútro tunela aj jeho portály sú z betónu. Ide o jediný tunel na lesnej ceste na Slovensku i v celej strednej Európe, a preto bol zaradený 8.2.1974 medzi technické pamiatky tunel na Slovensku, pod číslom 2830. Nachádza sa štyri kilometre južne od obce Lopej v doline Predajnianske Čelno na území Odštepného závodu LESOV Slovenskej republiky, štátny podnik Slovenská Ľupča. Prírodnú scenériu pod tunelom vytvárajú najmä kaskádovité vodopády potoka Čelno (prírodná pamiatka Predajnianske vodopády). Dnes už tunelom nijaké autá nechodia. Vedie ním zeleno značený turistický […]

Lesnícky cintorín sa rozprestiera na skalnom výbežku, nad lesníckou osadou Čierny Váh na mieste, kde stojí kaplnka so zvonicou obklopená náhrobnými kameňmi a krížmi. Pôvodne drevenú kaplnku so zvonicou postavil v roku 1803 hrádocký komorský úrad a zasvätili ju svätej trojici. Približne po 30 rokoch úrad pôvodnú kaplnku nahradil terajšou murovanou, vo vnútri s bielymi stenami bez výzdoby, s Kristom na kríži namiesto oltára a murovaným oltárnym stolom. Pôvodnú drevenú zvonicu aj v súčasnosti zdobí šindľová helmica na vrchole s medenou makovicou s dvojitým kovovým krížom. Pôvodne v nej viseli dva zvony, dodnes ostal funkčný len ten väčší. Raritou sú jednoručičkové hodiny s ciferníkom z jedľového dreva na severnej, východnej a západnej strane. Obe stavby obklopuje starobylý cintorín, kde boli pochovávaní lesní zamestnanci hrádockého komorského panstva a ich rodinní príslušníci. Najstarší hrob pochádza z roku 1812. Na cintoríne sú pochovaní jednoduchí ľudia, ktorých život bol zviazaný s lesom i významné postavy slovenského lesníctva z dávnej i nedávnej minulosti. Pochovaný je tu aj prof. Ing. Anton Sokol (1903-1973) s manželkou, dekan Lesníckej fakulty VŠLD vo Zvolene (1955-1960). Hroby zdobia zaujímavé liatinové kríže, dva z nich tvarom pripomínajúce stromy. Kaplnka s areálom je národnou kultúrnou pamiatkou, čiastočne zrekonštruovaná v 90. rokoch 20. […]

Historická lesná úvraťová železnica tvorí súčasť Národopisnej expozície v prírode v Novej Bystrici – Vychylovke. Je zachovanou a funkčne obnovenou časťou bývalej Kysucko-oravskej lesnej železnice. Vznikla v roku 1926 spojením dvoch samostatných lesných železníc – kysuckej a oravskej, ktoré slúžili na prepravu dreva a patrili medzi najvýznamnejšie a najväčšie lesné železnice na Slovensku. Unikátnou a ojedinelou časťou železnice je úvraťový systém, ktorým sa riešilo prevýšenie 218 m pri prekonávaní sedla Beskyd. Práve z tohto dôvodu bola v roku 1991 vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku Slovenskej republiky. Spojením zaujímavej technickej pamiatky s jazdami vláčikom areálom skanzenu pomedzi objekty ľudovej architektúry vzniklo jedinečné miesto pre aktívne trávenie voľného času slovenských i zahraničných návštevníkov.  

Slanický ostrov umenia, stála vysunutá expozícia Oravskej galérie v Dolnom Kubíne V prekrásnej prírodnej scenérii Slanického ostrova umenia uprostred Oravskej priehrady sú lokalizované stále expozície tradičného ľudového umenia zo zbierok Oravskej galérie. Z piatich osád, ktoré navždy zmizli pod vodou priehrady v roku 1953 sa ako ostrov zachovalo iba návršie s kostolom a kalváriou, ktoré kedysi tvorilo dominantu obce Slanica. V roku 1971 boli v kostole na ostrove sprístupnené expozície slovenskej tradičnej ľudovej plastiky a maľby zo zbierok Oravskej galérie, v bývalej hrobke sa od roku 1972 nachádza expozícia histórie zatopených obcí a budovania Oravskej priehrady, v roku 1973 vznikla expozícia oravskej kamenárskej tvorby 18. a 19. storočia – lapidárium v exteriéri ostrova. V chrámovom priestore sa každoročne koná festival vážnej hudby Hudobné leto, ktorý od roku 1976 organizuje Dom kultúry Námestovo. Expozície sa svojou jedinečnosťou zaradili medzi najnavštevovanejšie kultúrne miesta Oravy aj vďaka atraktívnej vyhliadkovej plavbe osobnou motorovou loďou  OG SLANICA, ktorá premáva na ostrov  z prístavu č. 2 v Slanickej Osade.  Súčasťou okružnej vyhliadkovej plavby po Oravskej priehrade s pôsobivou panorámou okolitých hôr, ktorým dominuje Babia Hora a oravská časť Západných Tatier – Roháčov je prehliadka expozícií na ostrove. Ostrov každoročne navštívi takmer 50 000 návštevníkov. Expozície tradičného ľudového […]

Park kultúry a oddychu (PKO) Prešov je kultúrna organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Prešov, ktorého poslaním je zabezpečovať kultúrno-osvetovú činnosť, najmä umožňovať občanom oddych, spoločenskú zábavu, vzdelávanie, usporadúvať vystúpenia profesionálnych a amatérskych umelcov a zoskupení, telovýchovné a športové podujatia, súťaže, prehliadky a festivaly. Túto svoju činnosť PKO napĺňa v budove Čierneho orla, ktorá je zároveň aj sídlom inštitúcie, v objekte kina Scala a Záhradnom kine, v objekte Caraffovej väznice, ktoré slúži ako mestská galéria, ako aj v 5 kultúrnych zariadeniach na sídliskách (Centrum, Družba, Solivar, Šváby, Exnárova).

Šarišský hrad patrí k najrozsiahlejším stredovekým hradom na Slovensku. Jeho celková zastavaná plocha prevyšuje 2,7 hektára. Je postavený na Šarišskom vrchu – kužeľovitom andezitovom 570 m vysokom kopci nad mestečkom Veľký Šariš. Poloha kopca v údolí rieky Torysy je predurčená na trvalé osídlenie.

Kamenná megalitická stavba s viac ako dvojmetrovým centrálnym menhirom sa nachádza nad B. Štiavnicou. Podľa autorov stavby má kamenný kruh slúžiť na harmonizáciu a dočerpanie vitálnej energie. Na zhotovenie bolo použitých päť veľkých kameňov z miestneho kameňolomu Šobov, Kamenný útvar pozostáva z jedného centrálneho kameňa a štyroch menších kamenných blokov, ktoré sú uložené kolmo do zeme v smere na všetky svetové strany. Použitý kameň je kremenec. Ilustračné fotografie z darcovských zbierok p.Maďar a p.Nagyovej. Za čo im ďakujeme.

Krypta História krypty v Osadnom je tesne spätá so stavbou pravoslávneho chrámu a okolnosťami okolo návratu obyvateľov obce k Pravoslávnej viere v roku 1926. Pri jej oficiálnom založení (v roku 1543) bolo rusínske obyvateľstvo vtedajších Telepoviec (názov Osadného do roku 1948) pravoslávnej viery a ešte v roku 1612 existuje zápis o tunajšom pravoslávnom duchovnom. V roku 1726 však miestny duchovný Simeon Rusčanský podpísal v Humennom úniu s Rímom, ktorá bola neskôr nesprávne nazvaná ako Gréckokatolícka cirkev. Presne od 200 rokov neskôr (v roku 1926) sa všetci obyvatelia Osadného svojimi podpismi v miestnej matrike vrátili k viere svojich predkov – Pravosláviu, ako to robili mnohé rusínske obce v širokom okolí. Stavba chrámu a krypty Veriaci si chceli si postaviť vlastný chrám, lebo v starom už bohoslužby vykonávať nemohli. Bolo to však v tom čase dosť zložité. Rodina Lenikova podarovala na stavbu chrámu pozemok, ale stavebné povolenie aj tak nedostali, lebo Pravoslávna cirkev ešte v Osadnom v tom čase nebola registrovaná. Podarilo sa to až v roku 1929 pod číslom 33.121/IV/1929 na Ministerstve školstva a národnej osvety. Obnoviteľ Pravoslávia otec Alexander Cuglevič sa dohodol s veriacim, že je potrebné pochovať padlých ruských a rakúsko-uhorských vojakov z Prvej svetovej vojny na dôstojnom mieste, […]

Andrássyho obrazáreň Andrássyho obrazáreň v Krásnohorskom Podhradí dal postaviť v rokoch 1908-1909 Dionýz Andrássy, vtedajší majiteľ krásnohorského panstva, podľa projektu Dr. Rudolfa Hültla s cieľom umiestniť svoju hodnotnú zbierku výtvarného umenia. Pôdorys jednopodlažnej centrálnej stavby má tvar gréckeho kríža. Priestory sú umiestnené medzi ramenami kríža, pričom jadrom je veľká výstavná miestnosť so sklenenou strechou a skleneným kazetovým stropom. Na severnej fasáde bohato členenej stavby sa nachádza farebný majolikový reliéf, znázorňujúci madonu na tróne, obklopenú sv. Františkom z Assisi, Urbanom, Dominikom a Jurajom. Expozícia obrazárne bola otvorená v roku 1909 s výtvarnými dielami nemeckých a francúzskych umelcov zo súkromnej zbierky Dionýza Andrássyho. Počas II. svetovej vojny bol objekt značne poškodený a začal chátrať. Po malej úprave sa využíval pre bytové účely, neskôr pre klubovú činnosť, knižnicu a ako sklad. Banícke múzeum v Rožňave získalo objekt v roku 1967. Po dokončení komplexnej pamiatkovej obnovy v roku 1975 sa suterénne priestory využívali ako múzejný depozitár a v rokoch 1978-1989 bola v budove inštalovaná aj expozícia Ľudovej umeleckej tvorby Gemera. V máji 1990 bolo objektu prinavrátené pôvodné poslanie a bola v ňom zriadená expozícia výtvarných diel. V súčasnosti Andrássyho obrazáreň v Krásnohorskom Podhradí poskytuje priestor pre sezónne výstavy. Mimo hlavnej turistickej sezóny (október – […]

Galéria Galéria sídli v meštianskom dome, ktorého jadro vzniklo pravdepodobne na konci 15. storočia Konajú sa tu výstavy, tvorivé dielne, múzejno-pedagogické hodiny, besedy, prezentácie vlastných a prevzatých výstav výtvarného umenia.   Námestie baníkov 25, 048 01 Rožňava tel.: 058/732 30 41   Otváracie hodiny a vstupné: Pondelok – Piatok 9:00 – 12:00 13:00 – 17:00   Vstupné: Dospelí/Žiaci, študenti, dôchodcovia, ZŤP 1,20 €/ 0,60 € Rodinná vstupenka (2+2): 2,50 €

Neatraktívna stena na ulici Okružná – Suchomlynská – Baštová v Prešove bola vďaka unikátnemu projektu premenená v krásnu exterierovú galériu. Projekt stále pokračuje a nové diela pribúdajú priebežne.

Schaubmarov mlyn je súčasťou Slovenskej národnej galérie. Ide o jediný zachovalý potočný mlyn na Slovensku s funkčnou mlynskou technológiou. Nájdete tu expozíciu mlynárstva a galériu výtvarného umenia, v ktorej dostáva priestor najmä moderné a súčasné umenie a dizajn. V mlyne sa venujeme nielen uchovávaniu kultúrneho dedičstva a prezentácii výtvarného umenia. Organizujeme aj množstvo sprievodných podujatí, ktoré súvisia s vizuálnym umením, prírodou a životným prostredím, remeslami a jedlom. Počas roka sa môžete zapojiť do workshopov, zúčastniť sa komentovaných prehliadok, koncertov, navštíviť trhy a ďalšie podujatia pre odbornú aj širšiu verejnosť. Súčasťou areálu Schaubmarovho mlyna je i ovocný sad, ktorý postupne revitalizujeme a plánujeme sprístupniť pre verejnosť. Po prehliadke mlynskej expozície a aktuálnej výstavy neobíďte ponuku pekných kníh o umení a prírode a rôznych drobností z našej dielne. Oddýchnuť si môžete pri káve a koláčiku, ktoré vám ponúkame v našej kaviarni. Stála expozícia: Mlynárska expozícia

Stredoveký zámok je v súčasnosti aj najbohatšou obrazárňou na Slovensku. Jeho priestory ponúkajú návštevníkom veľkú kolekciu starého umenia od 14. do 19. storočia. Siene prízemia a prvého poschodia sú výstavným priestorom s množstvom umeleckých druhov, tém aj štýlov. Na zámku nájdete expozície – Ikony na Slovensku, Gotické umenie a Európske maliarstvo 16. – 19. storočia.

V Terchovej nad obcou smerom do Vrátnej doliny stojí socha Juraja Jánošíka. Postavili ju Terchovčania svojmu slávnemu rodákovi. Je to monumentálny pamätník v nadživotnej veľkosti. Socha Juraja Jánošíka je vyhotovená z ušľachtilého oceľového plechu a meria 7 a pol metra. Jej autorom je akademický sochár Ján Kulich a bola postavená v roku 1988.

Štátna filharmónia Košice je profesionálna umelecká inštitúcia, ktorá plní nezastupiteľnú úlohu v rozvíjaní a udržiavaní koncertného umenia vo svojom regióne.

Slovenské národné múzeum – Múzeum slovenskej dediny je svojou rozlohou 15,5 ha najväčšie múzeum v prírode na Slovensku. Expozície prezentujú návštevníkom tradičné staviteľstvo a spôsob života na Slovensku v druhej polovici 19. a prvej polovici 20. storočia, a to z regiónov Orava, Liptov, Kysuce-Podjavorníky a Turiec. MSD usporadúva aj tradičné podujatia v rámci národopisného roka, ktoré prostredníctvom vystúpení folklórnych súborov, oživovaním tradícií, trhmi, jarmokmi či inými špecializovanými programami približujú návštevníkom život na dedinách v minulosti.

Tento meč je zaujímavou pamiatkou Nitry a fascinuje hlavne turistov prechádzajúcich sa po pešej zóne. Je symbolom mnohých bájí a povestí o meste a jeho strážcovi Pribinovi. Má symbolizovať mier a pokoj v kraji. Meč vyrobili ako zväčšenú kópiu historického artefaktu nájdeného v hrobe kniežaťa z 9. storočia.

Kláštor v Bzovíku vznikol v prvej polovici 12. storočia. Pôvodne išlo o benediktínsky kláštor zasvätený prvému uhorskému kráľovi sv. Štefanovi. Za jeho zakladateľa je považovaný príslušník rodu Hunt-Poznanovcov gróf Lampert. Benediktínov vystriedali niekedy medzi rokmi 1179 – 1181 premonštráti. Románsky dvojvežový kostol, ku ktorému pribudla neskôr po dostavbách kláštorná budova s rajským dvorom a krížovou chodbou, bol jednou z našich najvýznamnejších románskych stavebných pamiatok. Kostol s kláštorom sa v priebehu 15. storočia často stávali terčom útokov; viackrát objekt vyhorel, načo ho vzápätí opravili a čiastočne prestavali.

O strategický prielom Váhu cez Malú Fatru pri Strečne na severozápade Slovenska zviedla nemecká armáda a účastníci SNP prudké boje. Na počesť padlých hrdinov postavili na vŕšku Zvonica pamätník.