Pamiatky

Rudolff Geschwind bol praktickým lesníkom, priekopníkom v šľachtení ruží, ktorý významnú časť svojho život strávil v Krupine. Narodil sa 29. augusta 1829 v Hředle v Čechách (vtedajšie Rakúske cisárstvo) a zomiera 30. augusta 1910 v (vtedajšie Rakúsko-Uhorsko). So záujmom o rastlinstvo z čias detstva začal Rudolf Geschwind dvojročné štúdium na Technickej univerzite v Prahe. Následne pokračoval v štúdiu na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, ktoré ukončil v roku 1852. Počas pôsobenia na lesnej správe v Brode pri Žarnovici vydal svoje pionierske dielo Hybridizácia lesných drevín. Vyjadril v ňom presvedčenie, že šľachtením je možné vytvoriť nové dreviny s vhodnejšími vlastnosťami. Od roku 1872 do odchodu do dôchodku v roku 1906 pôsobil v Krupine ako lesmajster tunajších mestských lesov. V lokalite Tepličky v roku 1899 bol spoluzakladateľom lesoparku na počesť kráľovnej Alžbety (známej ako Sisi). Od roku 1860 do roku 1910 vyšľachtil okolo 140 nepoznaných vynikajúcich odrôd ruží, väčšinou mrazuvzdorných. Medzinárodnú povesť získal počas Svetovej výstavy v roku 1889 v Paríži, kde predviedol kolekciu popínavých ruží. Svoje prírodovedné majstrovstvo predviedol úspešne v oblasti šľachtenia ruží. Po jeho smrti v roku 1910 celú zbierku kultúr kúpila grófka Mária Henrieta Choteková pre jej rozárium v Dolnej Krupej. Bol pochovaný na miestnom cintoríne. […]

Budova Národného lesníckeho centra, určená pre potreby okresného úradu, sa začala stavať v 30. r. minulého stor. V r. 1934 prišla mestská rada s myšlienkou presťahovať do Zvolena zo Žarnovice lesné riaditeľstvo a Zvolen sa začal uchádzať aj o umiestnenie úradu zemskej taxácie (1937). Až v marci 1940 padlo konečné rozhodnutie, budova bola odovzdaná v r. 1941, a v r. 1942 v nej začal pracovať personál Riaditeľstva štátnych lesov a majetkov zo Žarnovice. Od 1.3.1944 tu úradovalo aj Ústredné riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov, presťahované pod vplyvom vojnových udalostí z Bratislavy. Významnou udalosťou v histórii slovenského lesníctva bola centralizácia taxačnej služby a v roku 1946 vytvorenie inštitúcie s názvom Taxácia štátnych lesov v BB s jej hlavným organizátorom Antonom Hatiarom. V r. 1950 sa do Zvolena presunulo z BB ústredie Taxácie štátnych lesov a od 1.1.1952 došlo k osamostatneniu taxačných služieb a k vytvoreniu Lesoprojekty (neskôr Lesoprojekt a Ústav pre hospodársku úpravu lesov). Pod vedením Antona Hatiara, zakladateľa a tvorcu jednotnej nezávislej lesníckej taxačnej služby na Slovensku, sa začala tvorba komplexných lesných hospodárskych plánov, organizovanie prvej úplnej inventarizácie lesov Slovenska (1949-1952). Národné lesnícke centrum (Ústav lesníckeho poradenstva a vzdelávania, Ústav lesných zdrojov a informatiky a Ústav pre hospodársku úpravu lesov) […]

Pamätný kameň sa nachádza v katastri obce Oravský Podzámok v tzv. kameňových lesoch bývalého Oravského komposesortátu. Dnešná podoba miesta jeho osadenia je trochu iná a privedie nás k nemu stará lesná cesta. Tvorený je pieskovcom opracovaným do tvaru kvádra, na ktorom sú z obidvoch strán vytesané slovenské texty. Na čelnej strane stojí: „Exkursia riaditeľov čsl. št. lesov a statkov za vedenia p. gen. riaditeľa Dr. Ing. Karola Šimana do lesov Oravského komposesorátu v septembri 1930″. Na zadnej strane sú uvedené mená účastníkov exkurzie – jedného z viacdňových stretnutí ústredného vedenia niekdajších Československých štátnych lesov a majetkov (ČSLM) s predstaviteľmi svojich dvanástich riaditeľstiev z Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska a Podkarpatskej Rusi, konaného v septembri 1930 v Oravskom Podzámku. Súčasťou programu exkurzie boli diskusie ohľadne postupných krokov a opatrení na zlepšenie systému lesného hospodárenia realizovaných v rokoch 1925-1930, terénne prehliadky porastov, objektov a zariadení. Kameň pochádza z obdobia, kedy na čele Riaditeľstva Oravského komposesorátu stál Ing. Nikodém Panák a jeho zástupcom bol Ing. Andrej Kavuljak. Oravský komposesorát spravoval 32.806 ha, z ktorých až 85% tvorili lesy spravované šiestimi lesnými správami (Habovka, Mútne, Oravský Podzámok, Párnica, Polhora, Zakamenné). Pamätný exkurzný kameň bol LESMI SR, š.p. vyhlásený za významné lesnícke miesto pri príležitosti 85. […]

Žemberovský dom vznikol spojením a prestavbou dvoch samostatných domov zo 16. stor. a svoj terajší vzhľad dostal začiatkom 19. stor. podľa projektu Thalherra. Tu sa konali prvé prednášky z lesníckych náuk, začala sa písať história slovenského vysokého lesníckeho školstva – po nariadení cisára Františka I. založiť samostatný a verejný lesnícky ústav pri Baníckej akadémii v B. Štiavnici 30.8.1807 a po vymenovaní Wilckensa za profesora 5.1.1808. Pre nedostatok učebných priestorov stanovil Hlavný komorskogrófsky úrad začiatok lesníckych prednášok denne na šiestu hodinu ráno v priestoroch využívaných baníkmi, čomu Wilkens namietal. Hlavný komorskogrófsky úrad jeho žiadosti vyhovel, prenajal časť Žemberovského domu na Trojičnom námestí. Tu 12.2.1809 zahájil Wilckens slávnostnou prednáškou baníkom vyučovanie na Lesníckom ústave. Prvých 19 riadnych poslucháčov lesníctva nastúpilo až v šk. roku 1809/10 a tu prednášal až do svojej smrti (1832). Po ňom pokračoval adjunkt Fridrich Schmall, hlavný lesmajster Juraj Lang a od r. 1835 profesor lesníctva Rudolf Feistmantel. Ten sa zaslúžil o presťahovanie Lesníckeho ústavu do budovy bývalej reštaurácie „Fortúna“ (1841). Na Žemberovskom dome bola pri príležitosti 150. výročia založenia Lesníckeho ústavu v r. 1957 odhalená pamätná tabuľa, obnovená v r. 2007. Dnes je Žemberovský dom národnou kultúrnou pamiatkou, sídli v ňom Mestský úrad, Daňový úrad a kino Akademik. […]

Pamätné stromy Henricha Davida Wilckensa (1763-1832) sú živým pamätníkom prvého profesora Lesníckeho ústavu pri Banskej akadémii v Banskej Štiavnici – prvej vysokej lesníckej školy na svete, kde súčasťou výučby boli v tom čase už aj teoretické aj praktické princípy ťažbových spôsobov, postupov a metód. Wilckens pochádzal z nemeckého Wolfenbüttelu. Do profesorskej funkcie ho menoval cisár František I. v roku 1808 a prvú slávnostnú lesnícku prednášku mal v deň cisárových narodenín 12.2.1809 v Žemberovskom dome v Banskej Štiavnici, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1832. Dr. H. D. Wilkens bol nadaný prírodovedec, chápajúci les ako vzácne spoločenstvo, ktoré sa nesmie využívať len na produkciu dreva. Prispel k zakladaniu botanickej záhrady v Kysihýbli, ku zriadeniu zbierok knižnice a k vybudovaniu mlyna na mletie dubovej kôry (z r. 1817). V okolitých školských lesoch so svojimi študentmi pokusne vysádzal rôzne dreviny. Na jeho počesť v roku 1912, pri 80. výročí jeho úmrtia, dala Vysoká škola lesnícka a banícka postaviť tunajší pamätník, ktorého súčasťou bola aleja stromov, dodnes sa zachovali dva javory mliečne a dva smrekovce opadavé (chránené stromy). Pamätník bol obnovený v roku 1987 a opätovne ho obnovil štátny podnik LESY Slovenskej republiky v spolupráci s obcou Repište v roku 2009. Toto […]

Pamätníky J. D. Matejovie v oblasti Starých Hôr sú zakotvené v jednom z brál v Dolnom Jelenci, v oblasti, kde Jozef Dekret Matejovie robil prvé pokusy so zalesňovaním. Narodil sa 12.7.1774 v Dobroči pri Čiernom Balogu v rodine lesného robotníka Mateja Decretta. Po absolvovaní gymnáziá nastúpil do lesnej služby ako nádenník (1787), neskôr ako pomocný horár a horár. Od roku 1788 vypomáhal v úrade komorského lesmajstra Lahnera v BB. Bol zástupcom horára v Boci (od 1790), neskôr v Tisovci a Pohronskej Polhore. Pôsobil ako komorský horár v Brezne (od 1798) a od 1800 bol polesný v BB. Bol vymenovaný za lesného sudcu v Brezne (1807), kde tiež pôsobil vo funkcii lesného pojazdného (1808-1814). Ako komorský lesmajster pôsobil v BB (1814-1834), kde aj 18.1.1841 zomrel. Na území dnešnej SR zaviedol do praxe umelé zalesňovanie, hospodársku ťažbu a využívanie dreva, venoval sa rentabilite lesnej prevádzky, zdokonaľovaniu evidencie a ochrane lesa, reformám na zlepšenie sociálnych podmienok lesných robotníkov. Zavádzal stínanie stromov ručnou pílou. Jeho hlavnou zásluhou je plánovité zalesňovanie. Z množstva porastov, ktoré zakladal v rokoch 1809-1837 sa na území Veľkej Fatry nachádzajú zostatky v Starohorskej oblasti, v Tureckej a v Hornojaseneckej doline. Porasty v oblasti Kohútová boli určené ako génová základňa smrekovca […]

Osada Kyslinky vznikla krátko nato ako Fridrich Habsburg odkúpil Vígľašské panstvo od predchádzajúceho majiteľa Mikuláša Kissa a začal v r. 1905 s výstavbou železnice na zvážanie dreva. Jej základom bola prvá horáreň na Kyslinkách priamo v kráteri sopky, čím sa tvoril unikátny typ lesníckeho osídlenia na Slovensku (r. 1904-1906), kde bývalo ubytovaných aj 200 lesných robotníkov a približne 70 stálych obyvateľov. Dnes tu trvalo žije pár lesníckych rodín v typických lesníckych stavbách s hospodárskymi budovami. Najväčšia budova, pôvodne slúžiaca Vysokej škole lesníckej a drevárskej ako výcvikové centrum s ubytovacou kapacitou päťdesiat osôb, je sídlom Lesnej správy Kyslinky. Z pôvodných stavieb sa zachovali horárne, pôvodný domček uhliara, zvyšky mostných konštrukcií i zaujímavá železničná telefónna búdka, pozostatok spomínanej lesnej železničky. Tu dal vybudovať Fridrich Habsburg pán Vígľašského panstva. Mala rozchod 760 mm a viedla na 23 km dlhom úseku cez Vígľaš-Očová Píla-Hrochotský Mlyn-Bugárová-Bátová-Kyslinky-Polianka. Za účelom zvážania dreva slúžila lesníkom 70 rokov a bola jediným spojením Kysliniek s okolitým svetom. Pre jej nerentabilnosť ju však v r. 1975 zrušili a osadu sprístupnili asfaltovou cestou. Dnes sa osada môže pochváliť tým, že sa nachádza v CHKO Poľana a v Poľovnom revíri Chránená poľovná oblasť Poľana, ktorý získal v r. 2013 Cenu Edmonda Blanca.

Budova Oravského komposesorátu bola symbolom prosperity spoločenstva vlastníkov pozemkov a ostatného majetku panstva, ktoré vytvorilo sedem dcér Juraja Thurzu s manželmi, po tom ako on sám svoje dedičstvo podmienil zásadou nedeliteľnosti majetku. Juraj Turza svoj majetok – hrad Oravu s panstvom dostal za zásluhy v boji proti Turkom od cisára Rudolfa v roku 1606. Komposesorát spravoval územie s rozlohou vyše 200.000 ha. Budova prefektúry na námestí v Oravskom Podzámku bola postavená v roku 1797, kedy ťažbou a predajom dreva výrazne vzrástol zdroj príjmov komposesorátu. Budova sa stala centrom správy komposesorátu, sídlila tu prefektúra a neskôr riaditeľstvo. Oravský komposesorát zanikol po druhej svetovej vojne. Budovu prefektúry, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou, v 19. storočí upravenú do klasicistickej podoby kompletne obnovili až v roku 1996 štátne lesy OZ Námestovo. Na fasáde budovy sú osadené dve bronzové pamätné tabule s reliéfnymi portrétmi. Jedna je venovaná lesmajstrovi Rowlandovi (1814-1888) pri 160. výročí jeho narodenia. Ten počas svojho pôsobenia vo funkcii lesmajstra v rokoch 1864-1883 sa zaslúžil k mimoriadnemu rozvoju lesov Oravy. Druhá je venovaná Ing. Andrejovi Kavuljakovi (1885-1957), historikovi a priekopníkovi dejín lesníctva, ktorý tu v prvej polovici 20. storočia pôsobil.  

Oravská lesná železnica je múzejná železnica medzi stanicami Tanečník a sedlom Beskyd na Orave. Je oravským úsekom bývalej Kysucko-oravskej lesnej železnice (KOŽL), kým kysucký úsek tvorí Historická lesná úvraťová železnica. Oravskú lesnú železničku stavali stovky talianskych zajatcov pre Oravský komposesorát v rokoch 1915-1918 na zvážanie dreva a do prevádzky bola uvedená 27.7.1918 na trati Oravská Lesná-Zákamenné-Lokca. Lesná železnica mala znížený rozchod koľajníc 760 mm a v 1926 bol dobudovaný spojovací úsek ku kysuckej železnici, ktorý bol v prevádzke do 1967. Vzniklo vtedy, v dnešnej dobe unikátne riešenie vďaka ktorému prekonala železnica 217 m prevýšenie na 5,5 km dlhom úseku z Chmúry do Beskýd (1500 m n. m.). KOLŽ prestala byť kvôli nerentabilnosti využívaná koncom roka 1971, následne bola demontovaná. okrem osem kilometrov dlhého úseku Chmúrou a Tanečníkom s cenným úvraťovým systémom. Vyhlásenie časti Kysucko-oravskej lesnej železnice v úseku Chmúra-Beskyd-Tanečník za kultúrnu pamiatku v r. 1972 zabránilo likvidácii tohto technického diela. V 1974 prevzalo časť zrušenej KOLŽ a koľajové vozidlá do správy Kysucké múzeum v Čadci. Po generálnej oprave trati v úseku Kubátkovia-Beskyd, funkčne obnovená časť nesie od roku 1991 názov Historická lesná úvraťová železnica. Úvraťový systém (jeden z dvoch zachovaných v Európe) bol vyhlásený v roku 1991 za národnú kultúrnu pamiatku SR.  

Pamätník profesora Bezačinského na Kulháni je venovaný Hubertovi Bezačinskému. Narodil sa 6.11.1910 v lesníckej rodine v Starom Sambore na Podkarpatskej Rusi, kde navštevoval aj gymnázium, neskôr prestúpil do Olomouca, kde aj zmaturoval (1928). Lesníctvo študoval na Lesníckom odbore Vysokej škole zemědelskej v Brne (1934) a Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Lesnícku prax začínal ako lesný adjunkt (1938-1939), neskôr ako lesný správca na veľkostatku Kúlháň (1940-1945). Bol vedúcim Správy štátnych lesov v Čiernom Balogu-Kráme (1946-1948), následne riaditeľom štátnych lesov v Prešove v Solivare (1948-1950) a nasledujúce dva roky pôsobil ako prevádzkový inšpektor Krajskej správy lesov v Prešove. V tomto čase zakladal výskumné plochy v obvode lesného závodu Solivar, ktoré sa neskôr stali významným inštruktážnym objektom pre lesníkov východného Slovenska. Od roku 1952 pôsobil na Lesníckej fakulte VŠLD vo Zvolene a od roku 1954 viedol katedru Pestovania lesa. Zaoberal sa problematikou prevodu nízkych lesov, obnovou a neúspechmi obnovy porastov, problematikou výberkového hospodárstva, problémom jedle a jej odumierania. Ako jeden z prvých v Československu presadzoval poznatky lesníckej typológie v praxi pestovania lesov. Je autorom odbornej lesníckej terminológie v oblasti pestovania lesa. V porastoch pri Budči v správe VŠLP mu venovali pamätnú tabuľu.  

Zemný most bol vybudovaný dva roky potom ako Riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov v Žarnovici začalo v roku 1924 budovať lesnú železnicu údolím Kľakovského potoka na Pavlovú Lúčku s odbočkami na Megovú a do doliny Maras. Medzi kilometrami 16,805 až 16,905 museli projektanti vyriešiť problém dvoch nákladísk na Pokútach (horného a dolného), z ktorých každé ležalo na opačnom brehu Kľakovského potoka v rôznych výškach. Rozhodli sa prehradiť údolie násypom s výškou takmer šesť metrov, ktoré trasovali kolmo na cestu a Kľakovský potok. Vznikla tak najväčšia zemná stavba na lesnej železnici. Kríženie s potokom a cestou bolo riešené vybudovaním dvoch prierazov telesa trate. Tie boli vytvorené pred samotným navezením zeminy a násypu pomocou lomového kameňa a zaklenuté valenou, taktiež kamennou klenbou. Štítové steny dostali kamenné priečelia. Na jednom z nich je osadená tabuľka s nápisom STAVENO 1926. Z hľadiska technického nejde o typický most, ale o zemný val. Miesto sa vďaka svojej polohe často využívalo ako fotografická zastávka vlakových čiat. V súčasnosti je Zemný most Pokúty jednou z najviac zachovaných pamiatok tohto lesníckeho náučno chodníka „Po stopách lesnej železnice“. Nachádza sa v lokalite Pokuty, kde sa železnička rozvetvovala do dvoch dolín. Je postavený z prírodného kameňa a cez jeho oblúkovité otvory […]

Špaňodolinský banský vodovod bol najpozoruhodnejším dielom banskobystrickej montánnej oblasti. Vznikal po etapách a tento povrchový vodný náhon, privádzajúci vodu v drevených žľaboch a zemných járkoch na pohon ťažných strojov a iných zariadeniach v baniach na meď a striebro v Španej Doline a jej okolí, bol funkčný od začiatku 16. stor. a skončil svoju činnosť v r. 1906 s definitívnym zánikom Šaňodolinských baní. Zachytával vodu v prameňoch pri Donovaloch a neskôr až pod Prašivou pri Nízkych Tatrách. Na replike historickej mapy z r. 1764 mal vyznačený prívod vody členitým, prevažne zalesneným horským terénom v nadmorských výškach 810 až 1110 m n. m. na dĺžke 13.174 siah (t. j. 26,4 km). Celý vodovodný systém so záchytmi a járkami k jednotlivým banským dielam v Španej Doline a okolí meral 42 km. Voda privádzaná vodovodom v množstve 60-90 litrov za sekundu bola dômyselne využívaná pri poháňaní kolies ťažných strojov na šachtách, pre drviace stupy, premývacie zariadenia, píly, mlyny v celom Špaňodolinskom banskom revíri. V lokalite Izbice (970 m n. m.) sa nachádza kamenný múr – jeden z mála stavebných objektov, kde boli uložené drevené žľaby vodovodu. O vodovod sa staral jeden „rinnmeister“ a jeho tovariš s pomocníkmi žliabkarmi. Na zimu žľab zakrývali drevenými krytmi […]

Plavebný kanál viedol po súčasnej zelenej turistickej trase z Ruskej Novej Vsi na Pusté Pole. Soľ sa od 16. stor. získavala varením soľanky z prirodzene vytekajúceho soľného prameňa v Solivare pri Prešove. Od zaplavenia bane soľankou (1752) sa získava výlučne varením. Pre potreby bane sa bralo drevo z okolia, následne z ďalej konskými povozmi, alebo voľne dolu potokom Delňa. Jeho koryto prvýkrát upravili až po Dulovu Ves pre skvalitnenie plavenia dreva smerovo i výškovo (1691). Drevo pomocou hrablí odklonil do dreveného žľabu uloženého na pilótových podperách vedúceho do Solivaru. V rokoch 1819–1821 postavili nový plavebný kanál a priehradu. Kanál s dĺžkou 18,9 km, z jedľových (neskôr bukových) fošien hrúbky 6,5 cm, viedol od Zlatej Bane do Kokošoviec a sa stáčal k Solivaru. V drevosklade ústil do 300 m dlhého žľabu postaveného na štyri až desať metrov vysokých pilótoch s pozdĺžnou manipulačnou lavicou a zasúvadlami (každých 10 m) so samočinnou vykládkou dreva na obe strany (ročne osem až desať tisíc m3). Počas prvej svetovej vojny bol nahradený lesnou železničkou, zrušenou po postavení cesty Kokošovce-Zlatá Baňa (1954-1955). Na časti trasy fungovala pionierska železnica zo Švábov do Sigordu (1958-1969). Pozostatky plavebného kanálu i lesnej železničky tvorí napr. násyp so stavebnými objektmi (mostíky a […]

Cestný tunel v Čelne je výsledkom prispôsobovania úzkej lesnej iba 3,6 m širokej cesty, ktorá je zasekaná priamo do svahu, miestami až 100 m nad kaňonom v Predajnianskom Čelne a ktorá slúžila na odvoz dreva konskými poťahmi už v roku 1928. V mieste, kde ju nebolo možné zasekať do strmého svahu bol prerazený cez skaly 280 cm široký tunel. Tunel nesie meno svojho autora Ing. Vojtecha Kelemena, ktorý bol riaditeľom Štátnych lesov a majetkov v Banskej Bystrici v rokoch 1921-1934. Neskôr, keď sa na odvoz dreva začali používať nákladné automobily, tunel neumožňoval prepravu takýmito nadrozmernými autami, a preto bolo v roku 1971 zrekonštruovaný. Po úprave má šírku 440 cm, výšku 435 cm a dĺžku 41,5 m. Vnútro tunela aj jeho portály sú z betónu. Ide o jediný tunel na lesnej ceste na Slovensku i v celej strednej Európe, a preto bol zaradený 8.2.1974 medzi technické pamiatky tunel na Slovensku, pod číslom 2830. Nachádza sa štyri kilometre južne od obce Lopej v doline Predajnianske Čelno na území Odštepného závodu LESOV Slovenskej republiky, štátny podnik Slovenská Ľupča. Prírodnú scenériu pod tunelom vytvárajú najmä kaskádovité vodopády potoka Čelno (prírodná pamiatka Predajnianske vodopády). Dnes už tunelom nijaké autá nechodia. Vedie ním zeleno značený turistický […]

Alojz Štróbl (1856-1926) bol významný európsky sochár pochádzal z Kráľovej Lehoty. Študoval vo Viedni, kde sa dostal do priazne Františka Jozefa I. Vytvoril 623 námetovo a štýlovo rôznorodých prác. Bol riaditeľom Kráľovského kresliarskeho ústavu v Budapešti,no rád sa vracal do rodného kraja, kde v r. 1893 kúpil svoj rodný dom, ktorý prestaval na vidiecke sídlo. Tu vznikla plastika sediacej Matky, za ktorú získal cenu Grand prix (1900). Topoľčiansky park zdobia jeho tri plastiky. Zhasínajúci jeleň (1900), ktorý sa po vyplienení nádvoria kaštieľa v Stupave nahádzal istý čas pod stavebným odpadom na Zvolenskom zámku. Ranený diviak (1902) mal byť pôvodne súčasťou súsošia Studňa kráľa Mateja v Budíne, nakoniec bol darom priateľovi z Annavölgy. Bronzová verzia je v parku v Tate, odliatok zo sivej zliatiny pred Strednou lesníckou školou v Liptovskom Hrádku a bronzové kópie z r.1973 pred galériou v Liptovskom Mikuláši a v topoľčianskom parku. Dielo Medveď s muflónom (1909) bolo inšpirované poľovačkou u grófa Andrássyho v Betliari, počas ktorej zhotovil sadrový odliatok uloveného medveďa. Pôvodne socha zdobila park v Betliari, dnes sa nachádza v Topoľčiankach. Po poškodení vandalmi ju LESY SR opravili (2006) a umiestnili do vstupnej haly Poľovníckeho zámočku. Kópia zdobí park, kým ďalšia sa nachádza pred budovou Lesnej […]

Rodný dom profesora Miroslava Stolinu v Sobranciach je miestom, kde sa 13.1.1923 narodil budúci lesník a významná osobnosť v oblasti ochrany lesov na Slovensku. Po štúdiách lesného inžinierstva v Bratislave a v Prahe začal v r. 1949 svoju lesnícku prax na Lesnom závode Zvolen, Správe štátnych lesov Žarnovica a Krajskej správe lesov Banská Bystrica, kvôli celoplošnému premnoženiu obaľovača jedľového. Po nástupe na Lesoprojekt vo Zvolene (1953) vypracoval celoštátnu koncepciu ochrany lesa. Pre tento účel so svojimi spolupracovníkmi podrobne preskúmal 1,2 mil. ha lesov. V r. 1960 nastúpil na Lesnícku fakultu VŠLD Zvolen, kde sa od r. 1969 stáva vedúcim Katedry ochrany lesa a poľovníctva, ktorú viedol až do svojho odchodu na dôchodok (1990). Ďalej pôsobil na Českej zemědelskej univerzite v Prahe na Lesníckej fakulte ako vedúci Katedry ochrany lesa (1990-1994). Bol hosťujúcim profesorom na Lesníckej fakulte Akademi Rolniczej v Krakowe (1993-2000). Zomiera 28.11.2004 vo Zvolene. Profesor Stolina založil novú modernú koncepciu ochrany lesa, ktorú prijali aj v zahraničí. Bol skvelým pedagógom, vedcom i popularizátorom svojho odboru na domácej ale aj na európskej scéne. Mesto Levoča mu udelilo čestné občianstvo a prezident SR štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra „Za významné zásluhy v oblasti lesníckej vedy, ekológie a environmentalistiky“ (2003).  

Kaštieľ stojí na mieste pôvodného sídla Mederského domína a grófov Kounicov, od ktorých jeho zvyšky kúpil gróf Alexander Karólyi. Jeho vnuk Anton od leta r. 1765 inicioval prestavbu. V nej v 19. stor. pokračoval Ľudovít I. Karólyi – zakladateľ známej bažantnice. Súčasnú podobu získal kaštieľ až v r. 1866 počas prestavby iniciovanej Ľudovítom II. Aloisom Karólyi podľa návrhov Henricha Kocha. Pravdepodobne v tomto čase bola vybudovaná vežovitá nadstavba v tvare Quadroccenta nad hlavný vchod a pristavaná veľkolepá poľovnícka jedáleň s dnes už neexistujúcim neoklasicistickým skleníkom. Počas druhej svetovej vojny bola v kaštieli nemecká poľná nemocnica. Tú počas oslobodzovacích bojov vystriedalo Vojenské veliteľstvo sovietskej armády. Po vojne v priestoroch kaštieľa pôsobila poľnohospodárska škola. Potom sa budova stala účelovým zariadením československej vlády. Neskôr patrila ministerstvu pôdohospodárstva a nakoniec ju prevzali Západoslovenské štátne lesy, OZ Palárikovo. Kaštieľ sa následne podrobil rozsiahlej prestavbe, ktorá trvala do roku 2002. Na fasáde kaštieľa je umiestnený bronzový erb Karólyiovcov. Poskytuje ubytovanie v desiatich dvojlôžkových izbách a v dvanástich dvojlôžkových apartmánoch zariadených historickým nábytkom. Priestory kaštieľa sú vhodné na spoločenské i firemné akcie.  

Historická expozícia Historická expozícia – prezentačný múzejný depozitár je umiestnená v budove niekdajšej Markovej manufaktúry na výrobu kože a prezentuje najkrajšie a najvzácnejšie zbierkové predmety múzea. Formou prezentácie zbierok je na Slovensku táto expozícia ojedinelá, a to tým, že zbierky sú rozdelené podľa materiálových skupín. Predstavuje vyše 6000 zbierkových predmetov, týkajúcich sa najmä bytovej kultúry, národopisu, numizmatiky, remesiel a militárií. Objekt vznikol v roku 1782 postupnou prestavbou dvoch jednopodlažných garbiarskych domov. Bol centrálnou administratívnou budovou a zachoval sa ako posledný z bývalej rozsiahlej zástavby továrne na spracovanie kože. Je významnou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave. Hlavná fasáda budovy je klasicistická, horizontálne členená rímsou vo výške okien prízemia. Ploché štukové reliéfy v štyroch polkruhovitých výplniach okien na prízemí znázorňujú postup spracovania kože. Markova manufaktúra patrila medzi najlepšie prosperujúce továrne v Uhorsku. Po konečnej likvidácii továrne v roku 1925 budova slúžila rôznym účelom a po rekonštrukčných prácach v rokoch 1973-1977 bola odovzdaná Baníckemu múzeu v Rožňave, ktoré objekt využíva pre prezentačné účely a ako sídlo riaditeľstva. Súčasná Historická expozícia – prezentačný múzejný depozitár – bola sprístupnená verejnosti v roku 1999.   Šafárikova 31, 048 01 Rožňava tel.: 058/734 37 10   Otváracie hodiny a vstupné: Pondelok – Piatok 9:00 – […]

Expozícia baníctva a hutníctva Gemera Expozícia je inštalovaná v účelovej budove, najstaršej stavbe v strednej Európe postavenej pre banícke a hutnícke múzejníctvo. Predstavuje prierez históriou gemerského baníctva a hutníctva od praveku po súčasnosť s ukážkami prvotných dobývacích pracovných nástrojov, dopravných prostriedkov, banskej meračskej a osvetľovacej techniky. Súčasťou expozície je technická kópia stredovekej tabuľovej maľby Metercia. Nová expozícia v rámci viacerých tematických celkov prezentuje históriu a vývoj baníctva a hutníctva so zameraním na oblasť Gemera. Návštevníkom sa predostiera expozícia bohatšia o zbierkové predmety, ktoré prešli reštaurovaním a o viacero nových predmetov z akvizičnej činnosti. Pomocou cenných geologických a archeologických zbierok autori vyzdvihujú bohatosť a pestrosť nerastných surovín v oblasti Gemera. Ich snahou bolo zmapovať a prezentovať nielen spôsob dobývania a spracovania nerastov, ale nezabudli ani na rozvoj výroby, vývoj kultúry a každodenný život samotných baníkov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou hlavného motívu expozície. Čas pary v Baníckom múzeu Čas pary v Baníckom múzeu je najnovšou expozíciou Baníckeho múzea v Rožňave a je súčasťou Zážitkového centra SENTINEL. Expozícia sa pýši dvoma unikátnymi zbierkovými predmetmi – parným nákladným automobilom Škoda Sentinel (1 z 3 zachovaných kusov v rámci územia bývalého Československa) a parným valcom Aveling & Porter z roku 1883 (3. najstarší parný valec na svete). […]