Pamiatky

Rudolff Geschwind bol praktickým lesníkom, priekopníkom v šľachtení ruží, ktorý významnú časť svojho život strávil v Krupine. Narodil sa 29. augusta 1829 v Hředle v Čechách (vtedajšie Rakúske cisárstvo) a zomiera 30. augusta 1910 v (vtedajšie Rakúsko-Uhorsko). So záujmom o rastlinstvo z čias detstva začal Rudolf Geschwind dvojročné štúdium na Technickej univerzite v Prahe. Následne pokračoval v štúdiu na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, ktoré ukončil v roku 1852. Počas pôsobenia na lesnej správe v Brode pri Žarnovici vydal svoje pionierske dielo Hybridizácia lesných drevín. Vyjadril v ňom presvedčenie, že šľachtením je možné vytvoriť nové dreviny s vhodnejšími vlastnosťami. Od roku 1872 do odchodu do dôchodku v roku 1906 pôsobil v Krupine ako lesmajster tunajších mestských lesov. V lokalite Tepličky v roku 1899 bol spoluzakladateľom lesoparku na počesť kráľovnej Alžbety (známej ako Sisi). Od roku 1860 do roku 1910 vyšľachtil okolo 140 nepoznaných vynikajúcich odrôd ruží, väčšinou mrazuvzdorných. Medzinárodnú povesť získal počas Svetovej výstavy v roku 1889 v Paríži, kde predviedol kolekciu popínavých ruží. Svoje prírodovedné majstrovstvo predviedol úspešne v oblasti šľachtenia ruží. Po jeho smrti v roku 1910 celú zbierku kultúr kúpila grófka Mária Henrieta Choteková pre jej rozárium v Dolnej Krupej. Bol pochovaný na miestnom cintoríne. […]

Štátne lesy na východe Slovenska pôvodne spravovalo Riaditeľstvo baní a lesov v Smolníku a Soľnobanské riaditeľstvo v Soľnohrade (Solivare). Odčlenením lesníctva (1871) vzniklo v Solivare Riaditeľstvo štátnych majetkov – jediný orgán správy štátnych lesov a poľnohospodárskych majetkov. Lesy okolo Zámutova vlastnili feudálne rodiny a majetok mal v r. 1908 výmeru 3594 ha. Emil von Scheibler – posledný majiteľ majetkov (1910-1919) sa zaslúžil o výstavbu budov na Ortáši a zriadenia lesnej správy. Na Blatinách (areál strelnice) postavil pred prvou svetovou vojnou poľovný zámok, ktorý vyhorel v r. 1944. Majetok prešiel pod nútenú správu štátneho pozemkového úradu (1919) a pozemková reforma z r. 1924 ho rozdelila na veľkostatok a lesnú správu. Podľa vládneho nariadenia boli štátne lesy a majetky spravované ako štátny podnik Československé štátne lesy a majetky. Štátna lesná správa Zámutov organizačne patriaca pod Riaditeľstvo štátnych lesov v Soľnohrade prevzala lesy, lesné hospodárstvo, budovy, lesnú železnicu, pílu a drevosklad v Čemernom. Zriadili tri polesia Zámutov, Rudlov a Hlinné. V 1946 bola Štátna lesná správa Zámutov organizačne pričlenená k Riaditeľstvu štátnych lesov v Košiciach. Po vzniku národného podniku Československé štátne lesy (1949) boli riaditeľstvá premenované na lesné závody. Vzniknutý Lesný závod Zámutov v 1956 presťahovali do Vranova.

Chata profesora Júliusa Komárka stojí nad obcou Livov, kde pôvodne stála malá drevenica postavená v r. 1923-1924. Svoje pomenovanie dostala z úcty k profesorovi Dr. Juliusovi Milošovi Komárkovi, vynikajúcemu zoológovi, ochrancovi prírody a náruživému poľovníkovi, ktorý v nej prebýval počas svojich poľovníckych potuliek v 20. a 30. rokoch. Po zničení pôvodnej chatky postavili lesníci novú (1959) a k stému výročiu jeho narodenia osadili kamennú tabuľku s motívom jeleních parohov a textom: „Na pamiatku prof. Komárka – veľkého prírodovedca, ochranára a lovca, 15.8.1892-7.2.1955.“ Pochádzal zo Železnej Rudy v Čechách. Študoval a neskôr pôsobil na Karlovej univerzite v Prahe ako prednosta II. Zoologického ústavu. Zaslúžil sa o založenie Výskumného ústavu lesníckeho v Prahe (1923), kde bol prvým riaditeľom do roku 1945. Vo svojom rozsiahlom diele sa venuje zoológii a entomológii, medicíny, lesníctvu, poľovníctvu, rybárstvu a ochrane prírody. Písal vysokoškolské učebnice aj populárne knihy. Snažil sa o záchranu veľkých karpatských cicavcov a bol jedným z iniciátorov zriadenia veľkých národných parkov. Navrhoval zriadenie parku v Tatrách (1931) a na Šumave (1946). Bol prezidentom Československej zoologickej spoločnosti (1934-1955). Zomrel 7.2.1955 v Prahe. Zážitky zo Slovenska a prírodovedecké postrehy z oblasti Lukova, Livova a Livovskej Huty opísal v knihe LOVY V KARPATECH.  

Žemberovský dom vznikol spojením a prestavbou dvoch samostatných domov zo 16. stor. a svoj terajší vzhľad dostal začiatkom 19. stor. podľa projektu Thalherra. Tu sa konali prvé prednášky z lesníckych náuk, začala sa písať história slovenského vysokého lesníckeho školstva – po nariadení cisára Františka I. založiť samostatný a verejný lesnícky ústav pri Baníckej akadémii v B. Štiavnici 30.8.1807 a po vymenovaní Wilckensa za profesora 5.1.1808. Pre nedostatok učebných priestorov stanovil Hlavný komorskogrófsky úrad začiatok lesníckych prednášok denne na šiestu hodinu ráno v priestoroch využívaných baníkmi, čomu Wilkens namietal. Hlavný komorskogrófsky úrad jeho žiadosti vyhovel, prenajal časť Žemberovského domu na Trojičnom námestí. Tu 12.2.1809 zahájil Wilckens slávnostnou prednáškou baníkom vyučovanie na Lesníckom ústave. Prvých 19 riadnych poslucháčov lesníctva nastúpilo až v šk. roku 1809/10 a tu prednášal až do svojej smrti (1832). Po ňom pokračoval adjunkt Fridrich Schmall, hlavný lesmajster Juraj Lang a od r. 1835 profesor lesníctva Rudolf Feistmantel. Ten sa zaslúžil o presťahovanie Lesníckeho ústavu do budovy bývalej reštaurácie „Fortúna“ (1841). Na Žemberovskom dome bola pri príležitosti 150. výročia založenia Lesníckeho ústavu v r. 1957 odhalená pamätná tabuľa, obnovená v r. 2007. Dnes je Žemberovský dom národnou kultúrnou pamiatkou, sídli v ňom Mestský úrad, Daňový úrad a kino Akademik. […]

Ľudovít Greiner (1796-1882) bol jedným z našich najvýznamnejších lesných hospodárov. Na koháryovsko-coburgovských majetkoch v Uhorsku presadzoval moderné princípy obhospodarovania lesov v úsilí udržať a zveľadiť lesné bohatstvo. Pri príležitosti 220. výročia narodenia Ľudovíta Greinera pripravili LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Odštepný závod Revúca a Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene spomienkovú slávnosť a pred budovou Odštepného závodu Revúca odhalili tabuľu významného lesníckeho miesta. V okolí sa nachádza hneď niekoľko pamiatok a miest venovaných práve jeho pôsobeniu v tejto oblasti. Patrí medzi ne pamätná izba v budove LESOV SR OZ Revúca, náhrobný kameň na cintoríne v Jelšave,náhrobný kameň na cintoríne v Jelšave, pamätná tabuľa na budove radnice v Jelšave a tabuľa na kaštieli Coburgovcov – sídle riaditeľstva koháryovsko-coburgovského veľkostatku.  

Považská lesná železnica vnikla kvôli vysokému poškodeniu dreva pri splavovaní Čiernym Váhom. O výstavbe lesnej železnice s rozchodom 760 mm rozhodlo v roku 1912 na základe povolenia Uhorského štátneho lesného úradu v Liptovskom Hrádku. Stavbu trate, ktorá prebiehala v troch etapách a bola dokončovaná v roku 1940, zadali staviteľskej firme Magyar Belga. Hlavná trať (40 km) viedla z Liptovského Hrádku cez Liptovskú Tepličku do Staníkova. Po dokončení s odbočkami merala trať až 109,64 km a bola druhá najdlhšia lesná železnica na Slovensku po Vychylovke. Prevádzka začala v rokoch 1916-1921 a následne sa budovali ďalšie odbočky, posledná bola v roku 1941 odbočka Rovianky-Zátureň. Doprava bola od začiatku prevádzky zabezpečovaná parnými rušňami čísel 2 a 3 až neskôr boli nakúpené motorové rušne Rába. Na dopravu osôb bol určený jeden vozeň, kým na nákladnú dopravu slúžili dva služobné vozne a niekoľko vozňov. Lesná železnica nemohla konkurovať narastajúcemu automobilizmu. Od roku 1960 sa pravidelne rušili odbočky kvôli nerentabilnosti. Dňa 31.12.1971 bola lesná železnica Lipt. Hrádok – Lipt. Teplička z ekonomických dôvodov zrušená. Trať Považskej lesnej železnice bola rozobratá a prevezená do Pribyliny a do Čierneho Balogu. Vozňový park bol celý premiestnený do Pribyliny, prevzala ho pamiatková správa a potom vyhlásila za kultúrnu pamiatku časť […]

Osada Kyslinky vznikla krátko nato ako Fridrich Habsburg odkúpil Vígľašské panstvo od predchádzajúceho majiteľa Mikuláša Kissa a začal v r. 1905 s výstavbou železnice na zvážanie dreva. Jej základom bola prvá horáreň na Kyslinkách priamo v kráteri sopky, čím sa tvoril unikátny typ lesníckeho osídlenia na Slovensku (r. 1904-1906), kde bývalo ubytovaných aj 200 lesných robotníkov a približne 70 stálych obyvateľov. Dnes tu trvalo žije pár lesníckych rodín v typických lesníckych stavbách s hospodárskymi budovami. Najväčšia budova, pôvodne slúžiaca Vysokej škole lesníckej a drevárskej ako výcvikové centrum s ubytovacou kapacitou päťdesiat osôb, je sídlom Lesnej správy Kyslinky. Z pôvodných stavieb sa zachovali horárne, pôvodný domček uhliara, zvyšky mostných konštrukcií i zaujímavá železničná telefónna búdka, pozostatok spomínanej lesnej železničky. Tu dal vybudovať Fridrich Habsburg pán Vígľašského panstva. Mala rozchod 760 mm a viedla na 23 km dlhom úseku cez Vígľaš-Očová Píla-Hrochotský Mlyn-Bugárová-Bátová-Kyslinky-Polianka. Za účelom zvážania dreva slúžila lesníkom 70 rokov a bola jediným spojením Kysliniek s okolitým svetom. Pre jej nerentabilnosť ju však v r. 1975 zrušili a osadu sprístupnili asfaltovou cestou. Dnes sa osada môže pochváliť tým, že sa nachádza v CHKO Poľana a v Poľovnom revíri Chránená poľovná oblasť Poľana, ktorý získal v r. 2013 Cenu Edmonda Blanca.

Pamätník postavilo hrádocké komorské panstvo na pamiatku pobytu arcikniežaťa Jozefa Habsburského, uhorského palatína (1796-1748). Ten ako vnuk cisárovnej Márie Terézie, brat cisára Františka Jozefa a tiež korunný princ, poľoval 29.8.1804 v lesoch okolo Čierneho Váhu, výsadnom poľovnom revíri uhorských kráľov. Výška vápencového pamätného stĺpu je 3,5 m. Na stenách stĺpu rozmerov 1,25 × 0,6 m sú vytesané latinské texty orientované v smere svetových strán. Striešku stĺpa tvorí z kameňa vytesaný ohník. Preložené a doplnené texty znejú: Severne umiestnený text: „Vysoko urodzený pán gróf Ján Szapáry, hlavný dvorný prefekt Jeho Výsosti. Vysoko urodzený pán gróf Štefan Illesházy, večitý hlavný župan slovutneho komitátu, Stolice Liptovskej a Trenčianskej. Nápis na južnej strane: Osvietený pán gróf Nadasd, komorník Jeho Výsosti. Osvietený pán gróf Végh, krajinský komisariálny riaditeľ Uhorska.“ Nápis na východnej strane: „Urodzený pán Imrich Pongrácz, námestný podžupan slovutnej Stolice Liptovskej. Urodzený pán Anton Smreczáni, riadny slúžnodvorský slovutnej Stolice Liptovskej.“ Na západ (od cesty): „Jeho Výsosti kniežaťu Jozefovi, palatínovi Uhorska na pamiatku jeho návštevy tu na Hoškove 28.8.1804 postavila s úctou Uhorská kráľovská dvorná komora.“ V blízkosti pamätného stĺpa stála ešte v roku 1955 murovaná horáreň, kde bol počas návštevy palatín Jozef ubytovaný.  

Teplotný rekord bol nameraný 11.2.1929 pracovníkmi štátnych lesov ako rekordný mráz na území Slovenska s hodnotou až -41°C. V spomínaný deň o siedmej hodine ráno bola tiež na zrážkomernej stanici tunajšieho drevoskladu nameraná rekordná hodnota -38,2°C. Išlo o pracovisko Správy štátnych majetkov Vígľaš, ktoré sídlilo na dvore v tej dobe moderného veľkostatku s vybudovaným vodným mlynom s elektrickou centrálou, liehovarom, dielňami, stanicou na triedenie a čistenie osiva, mliekárňou a syrárňou. Spomínané pracovisko bolo súčasťou Riaditeľstva štátnych lesov a majetkov v Žarnovici, ktoré patrilo pod Československé štátne lesy a majetky. Na stanici umiestnenej na neďalekej Správe štátnych lesov a majetkov Vígľaš-Pstruša sa nachádzal takzvaný minimálny teplomer, ktorý v spomínaný deň v skorších ranných hodinách zaznamenal absolútny slovenský mrazový rekord -41,0°C. Meteorologická stanica v súčasnosti už nestojí. Extrémna zima na prelome rokov 1928-1929 nebola charakteristická dlhodobým trvaním nízkych teplôt spôsobila rozsiahle poškodenie lesných porastov Lesnej správy Vígľaš, sídliacej v tom čase na Vígľaškom hrade. Priebeh počasia na Vígľaši počas ôsmich rokov, do ktorých patrilo aj dane obdobie, zaznamenával aj miestny učiteľ Ján Porsch. Pri príležitosti 80. výročia spomínaného teplotného rekordu, bol LESMI SR v spolupráci so SHMÚ a obcou Vígľaš odhalený pamätný kameň, presne rok po tom, ako bolo vyhlásené za významné […]

Pamätník profesora Bezačinského na Kulháni je venovaný Hubertovi Bezačinskému. Narodil sa 6.11.1910 v lesníckej rodine v Starom Sambore na Podkarpatskej Rusi, kde navštevoval aj gymnázium, neskôr prestúpil do Olomouca, kde aj zmaturoval (1928). Lesníctvo študoval na Lesníckom odbore Vysokej škole zemědelskej v Brne (1934) a Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Lesnícku prax začínal ako lesný adjunkt (1938-1939), neskôr ako lesný správca na veľkostatku Kúlháň (1940-1945). Bol vedúcim Správy štátnych lesov v Čiernom Balogu-Kráme (1946-1948), následne riaditeľom štátnych lesov v Prešove v Solivare (1948-1950) a nasledujúce dva roky pôsobil ako prevádzkový inšpektor Krajskej správy lesov v Prešove. V tomto čase zakladal výskumné plochy v obvode lesného závodu Solivar, ktoré sa neskôr stali významným inštruktážnym objektom pre lesníkov východného Slovenska. Od roku 1952 pôsobil na Lesníckej fakulte VŠLD vo Zvolene a od roku 1954 viedol katedru Pestovania lesa. Zaoberal sa problematikou prevodu nízkych lesov, obnovou a neúspechmi obnovy porastov, problematikou výberkového hospodárstva, problémom jedle a jej odumierania. Ako jeden z prvých v Československu presadzoval poznatky lesníckej typológie v praxi pestovania lesov. Je autorom odbornej lesníckej terminológie v oblasti pestovania lesa. V porastoch pri Budči v správe VŠLP mu venovali pamätnú tabuľu.  

Budova stojí na mieste, na ktorom už v XIV. storočí stál najväčší dom banskobystrického námestia nazývaný Unterhaus alebo aj Kammerhof. O veľkosti tohto domu svedčí súpis z roku 1525-1526, ktorý dokladuje deväť izieb, panskú pisáreň, kúpeľňu, kuchyňu a pivnicu. Na dvore bola mincovňa, starý a nový pivovar. Komorský dom patril viacerým majiteľom. Od roku 1546 slúžila budova banskobystrickej komore a od roku 1871 Riaditeľstvu majetkov, ktoré spravovalo štátne poľnohospodárske majetky a lesy a od roku 1881 Uhorskému kráľovskému lesnému riaditeľstvu. V roku 1913 komorský dom asanovali a na jeho mieste (1913-1916) postavili pod vedením Júliusa Martinku počas prvej svetovej vojny za vlády Františka Jozefa I. novú súčasnú budovu podľa projektu Waldera Gyulu. Nová budova bola postavená v secesnom štýle, je čiastočne podpivničená s tromi podlažiami. Okrem kancelárií tu bol aj byt riaditeľa. Stropy vstupnej chodby a haly, rovnako ako aj prvého poschodia zdobia ornamentálne maľby a prírodné motívy. Vo vestibule sa pôvodne nachádzala busta lesníckeho veľmajstra Jozefa Dekreta Matejovie od J. Sidlóa z roku 1915, ktorá bola premiestnená do parku na Národnej ulici. Nahradila ju pamätná tabuľa venovaná Jozefovi Opletalovi. V súčasnosti budova slúži pre administratívne účely Generálneho riaditeľstva LESY Slovenskej republiky, štátny podnik.  

Partizánska základňa Maťušová bola pôvodne tvorená dvadsiatimi bunkrami v doline Maťušová v pohorí Pohronský Bukovec, ktoré postavili povstalci hľadajúci po ústupe povstania úkryt v horách. Predchádzal tomu výsadok 22-člennej bojovej skupiny pod velením Alexeja Semjonoviča Jegorova v noci zo 7. na 8. augusta 1944 na Latiborskej holi. Brigáda tvorila základ formujúcej sa 1. československej partizánskej brigády a posilňovala bojaschopnosť II., V. a VI. taktickej skupiny I. ČSA operujúce v Nízkych Tatrách a Veľkej Fatre. Každý z bunkrov bol útočiskom pre päť až šesť povstalcov, ktorí odtiaľ vyrážali do povstaleckých akcií. Obyvatelia blízkej obce Pohronský Bukovec partizánom počas SNP intenzívne pomáhali. Žiaľ dňa 3. novembra 1944 tu boli nemeckými fašistami zajatí povstaleckí velitelia generáli Ján Golian a Rudolf Viest. Pôvodne banícka, neskôr drevorubačská a uhliarska osada v úzkej doline potoka Bukovec, ktorej obyvateľov pôvodne živila práca v baniach, šmelcovacej huti a lesoch, bola 21. februára 1945 vypálená a bunkre tiež zničil zub času. Na pamiatku tragédie, ktorá sa tu odohrala, dal v roku 2007 štátny podnik LESY Slovenskej republiky v spolupráci s obcou Pohronský Bukovec obnovili časť bunkrov v lokalite Maťušová. V pôvodnom rozsahu boli obnovené bunkre veliteľa A. S. Jegorova a náčelníka štábu A. P. Ržeckého. K partizánskej základni vedie žlto označená turistická trasa.

Plavebný kanál viedol po súčasnej zelenej turistickej trase z Ruskej Novej Vsi na Pusté Pole. Soľ sa od 16. stor. získavala varením soľanky z prirodzene vytekajúceho soľného prameňa v Solivare pri Prešove. Od zaplavenia bane soľankou (1752) sa získava výlučne varením. Pre potreby bane sa bralo drevo z okolia, následne z ďalej konskými povozmi, alebo voľne dolu potokom Delňa. Jeho koryto prvýkrát upravili až po Dulovu Ves pre skvalitnenie plavenia dreva smerovo i výškovo (1691). Drevo pomocou hrablí odklonil do dreveného žľabu uloženého na pilótových podperách vedúceho do Solivaru. V rokoch 1819–1821 postavili nový plavebný kanál a priehradu. Kanál s dĺžkou 18,9 km, z jedľových (neskôr bukových) fošien hrúbky 6,5 cm, viedol od Zlatej Bane do Kokošoviec a sa stáčal k Solivaru. V drevosklade ústil do 300 m dlhého žľabu postaveného na štyri až desať metrov vysokých pilótoch s pozdĺžnou manipulačnou lavicou a zasúvadlami (každých 10 m) so samočinnou vykládkou dreva na obe strany (ročne osem až desať tisíc m3). Počas prvej svetovej vojny bol nahradený lesnou železničkou, zrušenou po postavení cesty Kokošovce-Zlatá Baňa (1954-1955). Na časti trasy fungovala pionierska železnica zo Švábov do Sigordu (1958-1969). Pozostatky plavebného kanálu i lesnej železničky tvorí napr. násyp so stavebnými objektmi (mostíky a […]

Tajch Hrončok bol v roku 1881 vybudovaný vo forme vodnej nádrže, ktorá umožňovala vodnú dopravu dreva od Hrončoka kamenistým potokom a potom Čiernym Hronom po Hronec, prípadne až po pílu na Štiavničku. Kamenistý potok bol od 80. rokov 19. storočia intenzívne využívaný na dopravu vyťaženého dreva, čomu boli prispôsobené brehy potoka drevenými opevneniami, ktorých zhnité zvyšky boli zachované ešte v 40. rokoch minulého storočia. Išlo o pôvodný vodohospodársky systém slúžiaci na splavovanie dreva. Maďarský nápis na pôvodnej kamennej tabuli bolo uvádzané: „Plavebná hrádza Gábora Keménya, postavená v roku 1881 počas jeho osadnej správy Albertom Bedö z Kálnoku.“ Hrádza bola postavená podľa plánov Jozefa Pausingera a jej predchodkyňa bola drevená. Dnešná kamenná hrádza má dĺžku 76,1 m, šírku 5,3 a výšku 10 m. Obsah nádrže je 123.863 m3 vody a podľa stavu vody v potoku sa celá nádrž naplní za 24 až 48 hodín. Význam tajchov však postupne zanikal s výstavbou lesných železníc. Na začiatku 20. storočia bola v tomto regióne vybudovaná Čiernohronská železnica, ktorá viedla dolinou až na Sihlu. Návodná stena je postavená zo žulových kvádrov a cementovej malty. Hlavná brána bola drevená s rozmermi 2,25 x 2,00 m sa obsluhovala železnou „šroubou“. Výpustná brána mala veľkosť 2,30 x 2,53 […]

Vysoká pec vznikla pre potreby spracovania železnej rudy z lokality za Veprom – Červená jama pri obci Osrblie. V roku 1795 ju začal stavať súkromný podnik Tažiarstvo Tri Vody, ktorý založili banskobystrickí mešťania. Palivo do tejto pece (drevené uhlie) sa vyrábalo z dreva okolitých lesov. Dúchadlo poháňala sila vody horských potokov z dolín Hámorná a Prostredná. Vysoká pec produkovala surové železo, ktorého časť putovala do erárnych hrončianskych zlievarní a menšia časť sa používala na odlievanie liatinových výrobkov do foriem priamo z pece. V roku 1835 podnik odkúpil spišský podnikateľ Daniel Prihradný a podnik, bane i železná huta sa stali súčasťou železiarskeho komplexu Tri Vody–Bujakovo. V roku 1846 sa vyrobilo vo vysokej peci 483 ton surového železa a 201 ton liatiny. V rokoch 1867 až 1868 celý komplex zmodernizovali, prestavali na vyššiu kapacitu a doplnili výkonnejším valcovým dúchadlom. V dôsledku hlbokej hospodárskej krízy v Uhorsku bola v nej roku 1872 zastavená výroba. Vysoká pec na Troch vodách postupne chátrala a menila sa na ruinu. V roku 1974 ju čiastočne zrekonštruovali a vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Železiarne v roku 1882 vyhoreli a neskôr boli pri výstavbe úzkokoľajnej železnice ich zvyšky odstránené. Časť pece sa našťastie zachovala a jej 8,5 m vysoký […]

Rodný dom profesora Miroslava Stolinu v Sobranciach je miestom, kde sa 13.1.1923 narodil budúci lesník a významná osobnosť v oblasti ochrany lesov na Slovensku. Po štúdiách lesného inžinierstva v Bratislave a v Prahe začal v r. 1949 svoju lesnícku prax na Lesnom závode Zvolen, Správe štátnych lesov Žarnovica a Krajskej správe lesov Banská Bystrica, kvôli celoplošnému premnoženiu obaľovača jedľového. Po nástupe na Lesoprojekt vo Zvolene (1953) vypracoval celoštátnu koncepciu ochrany lesa. Pre tento účel so svojimi spolupracovníkmi podrobne preskúmal 1,2 mil. ha lesov. V r. 1960 nastúpil na Lesnícku fakultu VŠLD Zvolen, kde sa od r. 1969 stáva vedúcim Katedry ochrany lesa a poľovníctva, ktorú viedol až do svojho odchodu na dôchodok (1990). Ďalej pôsobil na Českej zemědelskej univerzite v Prahe na Lesníckej fakulte ako vedúci Katedry ochrany lesa (1990-1994). Bol hosťujúcim profesorom na Lesníckej fakulte Akademi Rolniczej v Krakowe (1993-2000). Zomiera 28.11.2004 vo Zvolene. Profesor Stolina založil novú modernú koncepciu ochrany lesa, ktorú prijali aj v zahraničí. Bol skvelým pedagógom, vedcom i popularizátorom svojho odboru na domácej ale aj na európskej scéne. Mesto Levoča mu udelilo čestné občianstvo a prezident SR štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra „Za významné zásluhy v oblasti lesníckej vedy, ekológie a environmentalistiky“ (2003).  

Lesnícky cintorín sa rozprestiera na skalnom výbežku, nad lesníckou osadou Čierny Váh na mieste, kde stojí kaplnka so zvonicou obklopená náhrobnými kameňmi a krížmi. Pôvodne drevenú kaplnku so zvonicou postavil v roku 1803 hrádocký komorský úrad a zasvätili ju svätej trojici. Približne po 30 rokoch úrad pôvodnú kaplnku nahradil terajšou murovanou, vo vnútri s bielymi stenami bez výzdoby, s Kristom na kríži namiesto oltára a murovaným oltárnym stolom. Pôvodnú drevenú zvonicu aj v súčasnosti zdobí šindľová helmica na vrchole s medenou makovicou s dvojitým kovovým krížom. Pôvodne v nej viseli dva zvony, dodnes ostal funkčný len ten väčší. Raritou sú jednoručičkové hodiny s ciferníkom z jedľového dreva na severnej, východnej a západnej strane. Obe stavby obklopuje starobylý cintorín, kde boli pochovávaní lesní zamestnanci hrádockého komorského panstva a ich rodinní príslušníci. Najstarší hrob pochádza z roku 1812. Na cintoríne sú pochovaní jednoduchí ľudia, ktorých život bol zviazaný s lesom i významné postavy slovenského lesníctva z dávnej i nedávnej minulosti. Pochovaný je tu aj prof. Ing. Anton Sokol (1903-1973) s manželkou, dekan Lesníckej fakulty VŠLD vo Zvolene (1955-1960). Hroby zdobia zaujímavé liatinové kríže, dva z nich tvarom pripomínajúce stromy. Kaplnka s areálom je národnou kultúrnou pamiatkou, čiastočne zrekonštruovaná v 90. rokoch 20. […]

Poľovnícky zámoček dal v parku neďaleko veľkého kaštieľa vybudovať v roku 1910 člen panovníckeho rodu Jozef Augustín Habsburg. Autorom projektu secesnej poschodovej budovy so štvorcovým pôdorysom bol maďarský sochár Koloman Gerster. Zámoček má na východnej fasáde na nárožiach dve okrúhle vežičky. Tie oddeľuje balkón s ozdobným kovovým zábradlím. Južná fasáda má nad bočným vchodom murovaný trojuholníkový štít. Po rozpade Rakúsko-Uhorska kaštielik prevzal do správy československý štát a jeho reprezentačné priestory využíval ako letné sídlo prezidentov. V roku 1969 prešiel menšou rekonštrukciou. V polovici 90. rokov 20. storočia sa zámoček dostal do vlastníctva štátnych lesov a nasledovala rozsiahla rekonštrukcia v rokoch 1997-2000 a štýlové zariadenie interiéru. Dnes ponúka hosťom nadštandardné ubytovanie v štyroch apartmánoch zariadených historickým nábytkom. Vzácne sú umelecké obrazy Karola Šovánku a originál plastiky medveďa s muflónom od Alojza Štróbla. Na poschodí sa nachádza jedáleň s kapacitou 42 miest na stolovanie a  tzv. Kartársky a Fajčiarsky salónik, ktoré sú zariadené nábytkom z parožia. Steny sú bohato zdobené vzácnymi trofejami poľovnej zveri. Priestory zámočku sú vhodné na pracovné porady, firemné stretnutia, oslavy, hostiny s poľovníckymi špecialitami, ale aj na romantické zásnuby. Poľovnícky zámoček v Topoľčiankach je považovaný za národnú kultúrnu pamiatku a ako prvé významné lesnícke miesto bol vyhlásený 17.05.2007. […]

Expozícia baníctva a hutníctva Gemera Expozícia je inštalovaná v účelovej budove, najstaršej stavbe v strednej Európe postavenej pre banícke a hutnícke múzejníctvo. Predstavuje prierez históriou gemerského baníctva a hutníctva od praveku po súčasnosť s ukážkami prvotných dobývacích pracovných nástrojov, dopravných prostriedkov, banskej meračskej a osvetľovacej techniky. Súčasťou expozície je technická kópia stredovekej tabuľovej maľby Metercia. Nová expozícia v rámci viacerých tematických celkov prezentuje históriu a vývoj baníctva a hutníctva so zameraním na oblasť Gemera. Návštevníkom sa predostiera expozícia bohatšia o zbierkové predmety, ktoré prešli reštaurovaním a o viacero nových predmetov z akvizičnej činnosti. Pomocou cenných geologických a archeologických zbierok autori vyzdvihujú bohatosť a pestrosť nerastných surovín v oblasti Gemera. Ich snahou bolo zmapovať a prezentovať nielen spôsob dobývania a spracovania nerastov, ale nezabudli ani na rozvoj výroby, vývoj kultúry a každodenný život samotných baníkov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou hlavného motívu expozície. Čas pary v Baníckom múzeu Čas pary v Baníckom múzeu je najnovšou expozíciou Baníckeho múzea v Rožňave a je súčasťou Zážitkového centra SENTINEL. Expozícia sa pýši dvoma unikátnymi zbierkovými predmetmi – parným nákladným automobilom Škoda Sentinel (1 z 3 zachovaných kusov v rámci územia bývalého Československa) a parným valcom Aveling & Porter z roku 1883 (3. najstarší parný valec na svete). […]

Župný dom Na bohatú minulosť budovy ešte i dnes poukazujú viaceré znaky svedčiace o pôsobení Zvolenskej stolice v objekte. Napríklad na fasáde budovy, na tympanóne sa nachádza jej erb znázorňujúci vrchy so skalami, jedľami a riekou Hron, ktorý je nesený dvoma anjelmi. Vo výzdobe fasády je taktiež zakomponovaná skratka ZV znamenajúca Zólyom vármegye. Medzi dominanty budovy, ktoré vznikli ešte v 18. storočí a sú zachované dodnes patrí reprezentačné schodisko a centrálna rokovacia sála (palatinum) na poschodí východného krídla. Sála orientovaná do Lazovnej ulice v minulosti slúžila ako zasadacia sieň Župného domu, kde zaznelo nejedno vystúpenie významnej osobnosti slovenského politického a kultúrneho života. Tak tomu bolo napríklad aj v roku 1849, keď tu  vystúpil Ľudovít Štúr s prejavom za slobodu a práva slovenského národa. Dnes sa sála využíva na rôzne kultúrne a reprezentačné podujatia, či konferencie. O význačnosti objektu svedčí aj skutočnosť, že Uhorská spoločnosť lekárov a prírodovedcov si ho zvolila v roku 1842 za miesto svojho zhromaždenia, pričom počas neho bolo v jeho priestoroch zriadené dočasné múzeum. Maliar Dominik Skutecký v objekte vystavoval svoje obrazy predtým ako boli inštalované na výstavách v Budapešti, Viedni, Mníchove, v Londýne, Paríži či Ríme. Spisovateľka Terézia Vansová navštívila župný archív pri zbieraní podkladov pre svoj historický román Kliatba, v ktorom následne opisu Župného domu […]

Historická bardejovská radnica je postavená uprostred Radničného námestia a považuje sa za prvú svetskú renesančnú stavbu na Slovensku. Vyše 400 rokov bola sídlom mestskej rady a centrom verejného života obyvateľov mesta. Zatiaľ čo prízemie budovy plnilo obchodnú funkciu, poschodie slúžilo potrebám mestskej rady a mestskej pokladnice. Dnes slúži radnica ako výstavný priestor Šarišského múzea, kde je trvalo umiestnená historická expozícia „Slobodné kráľovské mesto Bardejov“. Okrem slávnej sochy rytiera Rolanda, ochrancu mestských práv, zdobí budovu po obvode rad kamenných plastík, z ktorých najznámejšou je soška chlapca s hlavou medzi nohami a holým zadkom vytrčeným smerom k domu, v ktorom kedysi býval mestský richtár. Plastika predstavuje svojskú pomstu stavebných majstrov za to, že im mesto napriek dobre odvedenej práci odmietlo vyplatiť sumu, na ktorej boli vopred dohodnutí. Z exponátov sú pozoruhodné gotické plastiky, cechové predmety, originálne pečatidlo z roku 1453, vzácne pokály z benátskeho skla, briliantový prsteň cisárovnej Alžbety, či Malá Kalvária – dielo majstra Pavla z Levoče. Bardejovská radnica je dielom európskeho významu a symbolom najpokrokovejšieho myslenia svojej doby. Spolu s ďalšími pamiatkami mesta bola v roku 2000 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.