Pamiatky

Chata profesora Júliusa Komárka stojí nad obcou Livov, kde pôvodne stála malá drevenica postavená v r. 1923-1924. Svoje pomenovanie dostala z úcty k profesorovi Dr. Juliusovi Milošovi Komárkovi, vynikajúcemu zoológovi, ochrancovi prírody a náruživému poľovníkovi, ktorý v nej prebýval počas svojich poľovníckych potuliek v 20. a 30. rokoch. Po zničení pôvodnej chatky postavili lesníci novú (1959) a k stému výročiu jeho narodenia osadili kamennú tabuľku s motívom jeleních parohov a textom: „Na pamiatku prof. Komárka – veľkého prírodovedca, ochranára a lovca, 15.8.1892-7.2.1955.“ Pochádzal zo Železnej Rudy v Čechách. Študoval a neskôr pôsobil na Karlovej univerzite v Prahe ako prednosta II. Zoologického ústavu. Zaslúžil sa o založenie Výskumného ústavu lesníckeho v Prahe (1923), kde bol prvým riaditeľom do roku 1945. Vo svojom rozsiahlom diele sa venuje zoológii a entomológii, medicíny, lesníctvu, poľovníctvu, rybárstvu a ochrane prírody. Písal vysokoškolské učebnice aj populárne knihy. Snažil sa o záchranu veľkých karpatských cicavcov a bol jedným z iniciátorov zriadenia veľkých národných parkov. Navrhoval zriadenie parku v Tatrách (1931) a na Šumave (1946). Bol prezidentom Československej zoologickej spoločnosti (1934-1955). Zomrel 7.2.1955 v Prahe. Zážitky zo Slovenska a prírodovedecké postrehy z oblasti Lukova, Livova a Livovskej Huty opísal v knihe LOVY V KARPATECH.  

Budova Národného lesníckeho centra, určená pre potreby okresného úradu, sa začala stavať v 30. r. minulého stor. V r. 1934 prišla mestská rada s myšlienkou presťahovať do Zvolena zo Žarnovice lesné riaditeľstvo a Zvolen sa začal uchádzať aj o umiestnenie úradu zemskej taxácie (1937). Až v marci 1940 padlo konečné rozhodnutie, budova bola odovzdaná v r. 1941, a v r. 1942 v nej začal pracovať personál Riaditeľstva štátnych lesov a majetkov zo Žarnovice. Od 1.3.1944 tu úradovalo aj Ústredné riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov, presťahované pod vplyvom vojnových udalostí z Bratislavy. Významnou udalosťou v histórii slovenského lesníctva bola centralizácia taxačnej služby a v roku 1946 vytvorenie inštitúcie s názvom Taxácia štátnych lesov v BB s jej hlavným organizátorom Antonom Hatiarom. V r. 1950 sa do Zvolena presunulo z BB ústredie Taxácie štátnych lesov a od 1.1.1952 došlo k osamostatneniu taxačných služieb a k vytvoreniu Lesoprojekty (neskôr Lesoprojekt a Ústav pre hospodársku úpravu lesov). Pod vedením Antona Hatiara, zakladateľa a tvorcu jednotnej nezávislej lesníckej taxačnej služby na Slovensku, sa začala tvorba komplexných lesných hospodárskych plánov, organizovanie prvej úplnej inventarizácie lesov Slovenska (1949-1952). Národné lesnícke centrum (Ústav lesníckeho poradenstva a vzdelávania, Ústav lesných zdrojov a informatiky a Ústav pre hospodársku úpravu lesov) […]

Pamätný kameň sa nachádza v katastri obce Oravský Podzámok v tzv. kameňových lesoch bývalého Oravského komposesortátu. Dnešná podoba miesta jeho osadenia je trochu iná a privedie nás k nemu stará lesná cesta. Tvorený je pieskovcom opracovaným do tvaru kvádra, na ktorom sú z obidvoch strán vytesané slovenské texty. Na čelnej strane stojí: „Exkursia riaditeľov čsl. št. lesov a statkov za vedenia p. gen. riaditeľa Dr. Ing. Karola Šimana do lesov Oravského komposesorátu v septembri 1930″. Na zadnej strane sú uvedené mená účastníkov exkurzie – jedného z viacdňových stretnutí ústredného vedenia niekdajších Československých štátnych lesov a majetkov (ČSLM) s predstaviteľmi svojich dvanástich riaditeľstiev z Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska a Podkarpatskej Rusi, konaného v septembri 1930 v Oravskom Podzámku. Súčasťou programu exkurzie boli diskusie ohľadne postupných krokov a opatrení na zlepšenie systému lesného hospodárenia realizovaných v rokoch 1925-1930, terénne prehliadky porastov, objektov a zariadení. Kameň pochádza z obdobia, kedy na čele Riaditeľstva Oravského komposesorátu stál Ing. Nikodém Panák a jeho zástupcom bol Ing. Andrej Kavuljak. Oravský komposesorát spravoval 32.806 ha, z ktorých až 85% tvorili lesy spravované šiestimi lesnými správami (Habovka, Mútne, Oravský Podzámok, Párnica, Polhora, Zakamenné). Pamätný exkurzný kameň bol LESMI SR, š.p. vyhlásený za významné lesnícke miesto pri príležitosti 85. […]

Považská lesná železnica vnikla kvôli vysokému poškodeniu dreva pri splavovaní Čiernym Váhom. O výstavbe lesnej železnice s rozchodom 760 mm rozhodlo v roku 1912 na základe povolenia Uhorského štátneho lesného úradu v Liptovskom Hrádku. Stavbu trate, ktorá prebiehala v troch etapách a bola dokončovaná v roku 1940, zadali staviteľskej firme Magyar Belga. Hlavná trať (40 km) viedla z Liptovského Hrádku cez Liptovskú Tepličku do Staníkova. Po dokončení s odbočkami merala trať až 109,64 km a bola druhá najdlhšia lesná železnica na Slovensku po Vychylovke. Prevádzka začala v rokoch 1916-1921 a následne sa budovali ďalšie odbočky, posledná bola v roku 1941 odbočka Rovianky-Zátureň. Doprava bola od začiatku prevádzky zabezpečovaná parnými rušňami čísel 2 a 3 až neskôr boli nakúpené motorové rušne Rába. Na dopravu osôb bol určený jeden vozeň, kým na nákladnú dopravu slúžili dva služobné vozne a niekoľko vozňov. Lesná železnica nemohla konkurovať narastajúcemu automobilizmu. Od roku 1960 sa pravidelne rušili odbočky kvôli nerentabilnosti. Dňa 31.12.1971 bola lesná železnica Lipt. Hrádok – Lipt. Teplička z ekonomických dôvodov zrušená. Trať Považskej lesnej železnice bola rozobratá a prevezená do Pribyliny a do Čierneho Balogu. Vozňový park bol celý premiestnený do Pribyliny, prevzala ho pamiatková správa a potom vyhlásila za kultúrnu pamiatku časť […]

Pamätné stromy Henricha Davida Wilckensa (1763-1832) sú živým pamätníkom prvého profesora Lesníckeho ústavu pri Banskej akadémii v Banskej Štiavnici – prvej vysokej lesníckej školy na svete, kde súčasťou výučby boli v tom čase už aj teoretické aj praktické princípy ťažbových spôsobov, postupov a metód. Wilckens pochádzal z nemeckého Wolfenbüttelu. Do profesorskej funkcie ho menoval cisár František I. v roku 1808 a prvú slávnostnú lesnícku prednášku mal v deň cisárových narodenín 12.2.1809 v Žemberovskom dome v Banskej Štiavnici, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1832. Dr. H. D. Wilkens bol nadaný prírodovedec, chápajúci les ako vzácne spoločenstvo, ktoré sa nesmie využívať len na produkciu dreva. Prispel k zakladaniu botanickej záhrady v Kysihýbli, ku zriadeniu zbierok knižnice a k vybudovaniu mlyna na mletie dubovej kôry (z r. 1817). V okolitých školských lesoch so svojimi študentmi pokusne vysádzal rôzne dreviny. Na jeho počesť v roku 1912, pri 80. výročí jeho úmrtia, dala Vysoká škola lesnícka a banícka postaviť tunajší pamätník, ktorého súčasťou bola aleja stromov, dodnes sa zachovali dva javory mliečne a dva smrekovce opadavé (chránené stromy). Pamätník bol obnovený v roku 1987 a opätovne ho obnovil štátny podnik LESY Slovenskej republiky v spolupráci s obcou Repište v roku 2009. Toto […]

Pamätníky J. D. Matejovie v oblasti Starých Hôr sú zakotvené v jednom z brál v Dolnom Jelenci, v oblasti, kde Jozef Dekret Matejovie robil prvé pokusy so zalesňovaním. Narodil sa 12.7.1774 v Dobroči pri Čiernom Balogu v rodine lesného robotníka Mateja Decretta. Po absolvovaní gymnáziá nastúpil do lesnej služby ako nádenník (1787), neskôr ako pomocný horár a horár. Od roku 1788 vypomáhal v úrade komorského lesmajstra Lahnera v BB. Bol zástupcom horára v Boci (od 1790), neskôr v Tisovci a Pohronskej Polhore. Pôsobil ako komorský horár v Brezne (od 1798) a od 1800 bol polesný v BB. Bol vymenovaný za lesného sudcu v Brezne (1807), kde tiež pôsobil vo funkcii lesného pojazdného (1808-1814). Ako komorský lesmajster pôsobil v BB (1814-1834), kde aj 18.1.1841 zomrel. Na území dnešnej SR zaviedol do praxe umelé zalesňovanie, hospodársku ťažbu a využívanie dreva, venoval sa rentabilite lesnej prevádzky, zdokonaľovaniu evidencie a ochrane lesa, reformám na zlepšenie sociálnych podmienok lesných robotníkov. Zavádzal stínanie stromov ručnou pílou. Jeho hlavnou zásluhou je plánovité zalesňovanie. Z množstva porastov, ktoré zakladal v rokoch 1809-1837 sa na území Veľkej Fatry nachádzajú zostatky v Starohorskej oblasti, v Tureckej a v Hornojaseneckej doline. Porasty v oblasti Kohútová boli určené ako génová základňa smrekovca […]

Teplotný rekord bol nameraný 11.2.1929 pracovníkmi štátnych lesov ako rekordný mráz na území Slovenska s hodnotou až -41°C. V spomínaný deň o siedmej hodine ráno bola tiež na zrážkomernej stanici tunajšieho drevoskladu nameraná rekordná hodnota -38,2°C. Išlo o pracovisko Správy štátnych majetkov Vígľaš, ktoré sídlilo na dvore v tej dobe moderného veľkostatku s vybudovaným vodným mlynom s elektrickou centrálou, liehovarom, dielňami, stanicou na triedenie a čistenie osiva, mliekárňou a syrárňou. Spomínané pracovisko bolo súčasťou Riaditeľstva štátnych lesov a majetkov v Žarnovici, ktoré patrilo pod Československé štátne lesy a majetky. Na stanici umiestnenej na neďalekej Správe štátnych lesov a majetkov Vígľaš-Pstruša sa nachádzal takzvaný minimálny teplomer, ktorý v spomínaný deň v skorších ranných hodinách zaznamenal absolútny slovenský mrazový rekord -41,0°C. Meteorologická stanica v súčasnosti už nestojí. Extrémna zima na prelome rokov 1928-1929 nebola charakteristická dlhodobým trvaním nízkych teplôt spôsobila rozsiahle poškodenie lesných porastov Lesnej správy Vígľaš, sídliacej v tom čase na Vígľaškom hrade. Priebeh počasia na Vígľaši počas ôsmich rokov, do ktorých patrilo aj dane obdobie, zaznamenával aj miestny učiteľ Ján Porsch. Pri príležitosti 80. výročia spomínaného teplotného rekordu, bol LESMI SR v spolupráci so SHMÚ a obcou Vígľaš odhalený pamätný kameň, presne rok po tom, ako bolo vyhlásené za významné […]

Budova Oravského komposesorátu bola symbolom prosperity spoločenstva vlastníkov pozemkov a ostatného majetku panstva, ktoré vytvorilo sedem dcér Juraja Thurzu s manželmi, po tom ako on sám svoje dedičstvo podmienil zásadou nedeliteľnosti majetku. Juraj Turza svoj majetok – hrad Oravu s panstvom dostal za zásluhy v boji proti Turkom od cisára Rudolfa v roku 1606. Komposesorát spravoval územie s rozlohou vyše 200.000 ha. Budova prefektúry na námestí v Oravskom Podzámku bola postavená v roku 1797, kedy ťažbou a predajom dreva výrazne vzrástol zdroj príjmov komposesorátu. Budova sa stala centrom správy komposesorátu, sídlila tu prefektúra a neskôr riaditeľstvo. Oravský komposesorát zanikol po druhej svetovej vojne. Budovu prefektúry, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou, v 19. storočí upravenú do klasicistickej podoby kompletne obnovili až v roku 1996 štátne lesy OZ Námestovo. Na fasáde budovy sú osadené dve bronzové pamätné tabule s reliéfnymi portrétmi. Jedna je venovaná lesmajstrovi Rowlandovi (1814-1888) pri 160. výročí jeho narodenia. Ten počas svojho pôsobenia vo funkcii lesmajstra v rokoch 1864-1883 sa zaslúžil k mimoriadnemu rozvoju lesov Oravy. Druhá je venovaná Ing. Andrejovi Kavuljakovi (1885-1957), historikovi a priekopníkovi dejín lesníctva, ktorý tu v prvej polovici 20. storočia pôsobil.  

Oravská lesná železnica je múzejná železnica medzi stanicami Tanečník a sedlom Beskyd na Orave. Je oravským úsekom bývalej Kysucko-oravskej lesnej železnice (KOŽL), kým kysucký úsek tvorí Historická lesná úvraťová železnica. Oravskú lesnú železničku stavali stovky talianskych zajatcov pre Oravský komposesorát v rokoch 1915-1918 na zvážanie dreva a do prevádzky bola uvedená 27.7.1918 na trati Oravská Lesná-Zákamenné-Lokca. Lesná železnica mala znížený rozchod koľajníc 760 mm a v 1926 bol dobudovaný spojovací úsek ku kysuckej železnici, ktorý bol v prevádzke do 1967. Vzniklo vtedy, v dnešnej dobe unikátne riešenie vďaka ktorému prekonala železnica 217 m prevýšenie na 5,5 km dlhom úseku z Chmúry do Beskýd (1500 m n. m.). KOLŽ prestala byť kvôli nerentabilnosti využívaná koncom roka 1971, následne bola demontovaná. okrem osem kilometrov dlhého úseku Chmúrou a Tanečníkom s cenným úvraťovým systémom. Vyhlásenie časti Kysucko-oravskej lesnej železnice v úseku Chmúra-Beskyd-Tanečník za kultúrnu pamiatku v r. 1972 zabránilo likvidácii tohto technického diela. V 1974 prevzalo časť zrušenej KOLŽ a koľajové vozidlá do správy Kysucké múzeum v Čadci. Po generálnej oprave trati v úseku Kubátkovia-Beskyd, funkčne obnovená časť nesie od roku 1991 názov Historická lesná úvraťová železnica. Úvraťový systém (jeden z dvoch zachovaných v Európe) bol vyhlásený v roku 1991 za národnú kultúrnu pamiatku SR.  

Partizánska základňa Maťušová bola pôvodne tvorená dvadsiatimi bunkrami v doline Maťušová v pohorí Pohronský Bukovec, ktoré postavili povstalci hľadajúci po ústupe povstania úkryt v horách. Predchádzal tomu výsadok 22-člennej bojovej skupiny pod velením Alexeja Semjonoviča Jegorova v noci zo 7. na 8. augusta 1944 na Latiborskej holi. Brigáda tvorila základ formujúcej sa 1. československej partizánskej brigády a posilňovala bojaschopnosť II., V. a VI. taktickej skupiny I. ČSA operujúce v Nízkych Tatrách a Veľkej Fatre. Každý z bunkrov bol útočiskom pre päť až šesť povstalcov, ktorí odtiaľ vyrážali do povstaleckých akcií. Obyvatelia blízkej obce Pohronský Bukovec partizánom počas SNP intenzívne pomáhali. Žiaľ dňa 3. novembra 1944 tu boli nemeckými fašistami zajatí povstaleckí velitelia generáli Ján Golian a Rudolf Viest. Pôvodne banícka, neskôr drevorubačská a uhliarska osada v úzkej doline potoka Bukovec, ktorej obyvateľov pôvodne živila práca v baniach, šmelcovacej huti a lesoch, bola 21. februára 1945 vypálená a bunkre tiež zničil zub času. Na pamiatku tragédie, ktorá sa tu odohrala, dal v roku 2007 štátny podnik LESY Slovenskej republiky v spolupráci s obcou Pohronský Bukovec obnovili časť bunkrov v lokalite Maťušová. V pôvodnom rozsahu boli obnovené bunkre veliteľa A. S. Jegorova a náčelníka štábu A. P. Ržeckého. K partizánskej základni vedie žlto označená turistická trasa.

Zemný most bol vybudovaný dva roky potom ako Riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov v Žarnovici začalo v roku 1924 budovať lesnú železnicu údolím Kľakovského potoka na Pavlovú Lúčku s odbočkami na Megovú a do doliny Maras. Medzi kilometrami 16,805 až 16,905 museli projektanti vyriešiť problém dvoch nákladísk na Pokútach (horného a dolného), z ktorých každé ležalo na opačnom brehu Kľakovského potoka v rôznych výškach. Rozhodli sa prehradiť údolie násypom s výškou takmer šesť metrov, ktoré trasovali kolmo na cestu a Kľakovský potok. Vznikla tak najväčšia zemná stavba na lesnej železnici. Kríženie s potokom a cestou bolo riešené vybudovaním dvoch prierazov telesa trate. Tie boli vytvorené pred samotným navezením zeminy a násypu pomocou lomového kameňa a zaklenuté valenou, taktiež kamennou klenbou. Štítové steny dostali kamenné priečelia. Na jednom z nich je osadená tabuľka s nápisom STAVENO 1926. Z hľadiska technického nejde o typický most, ale o zemný val. Miesto sa vďaka svojej polohe často využívalo ako fotografická zastávka vlakových čiat. V súčasnosti je Zemný most Pokúty jednou z najviac zachovaných pamiatok tohto lesníckeho náučno chodníka „Po stopách lesnej železnice“. Nachádza sa v lokalite Pokuty, kde sa železnička rozvetvovala do dvoch dolín. Je postavený z prírodného kameňa a cez jeho oblúkovité otvory […]

Špaňodolinský banský vodovod bol najpozoruhodnejším dielom banskobystrickej montánnej oblasti. Vznikal po etapách a tento povrchový vodný náhon, privádzajúci vodu v drevených žľaboch a zemných járkoch na pohon ťažných strojov a iných zariadeniach v baniach na meď a striebro v Španej Doline a jej okolí, bol funkčný od začiatku 16. stor. a skončil svoju činnosť v r. 1906 s definitívnym zánikom Šaňodolinských baní. Zachytával vodu v prameňoch pri Donovaloch a neskôr až pod Prašivou pri Nízkych Tatrách. Na replike historickej mapy z r. 1764 mal vyznačený prívod vody členitým, prevažne zalesneným horským terénom v nadmorských výškach 810 až 1110 m n. m. na dĺžke 13.174 siah (t. j. 26,4 km). Celý vodovodný systém so záchytmi a járkami k jednotlivým banským dielam v Španej Doline a okolí meral 42 km. Voda privádzaná vodovodom v množstve 60-90 litrov za sekundu bola dômyselne využívaná pri poháňaní kolies ťažných strojov na šachtách, pre drviace stupy, premývacie zariadenia, píly, mlyny v celom Špaňodolinskom banskom revíri. V lokalite Izbice (970 m n. m.) sa nachádza kamenný múr – jeden z mála stavebných objektov, kde boli uložené drevené žľaby vodovodu. O vodovod sa staral jeden „rinnmeister“ a jeho tovariš s pomocníkmi žliabkarmi. Na zimu žľab zakrývali drevenými krytmi […]

Vysoká pec vznikla pre potreby spracovania železnej rudy z lokality za Veprom – Červená jama pri obci Osrblie. V roku 1795 ju začal stavať súkromný podnik Tažiarstvo Tri Vody, ktorý založili banskobystrickí mešťania. Palivo do tejto pece (drevené uhlie) sa vyrábalo z dreva okolitých lesov. Dúchadlo poháňala sila vody horských potokov z dolín Hámorná a Prostredná. Vysoká pec produkovala surové železo, ktorého časť putovala do erárnych hrončianskych zlievarní a menšia časť sa používala na odlievanie liatinových výrobkov do foriem priamo z pece. V roku 1835 podnik odkúpil spišský podnikateľ Daniel Prihradný a podnik, bane i železná huta sa stali súčasťou železiarskeho komplexu Tri Vody–Bujakovo. V roku 1846 sa vyrobilo vo vysokej peci 483 ton surového železa a 201 ton liatiny. V rokoch 1867 až 1868 celý komplex zmodernizovali, prestavali na vyššiu kapacitu a doplnili výkonnejším valcovým dúchadlom. V dôsledku hlbokej hospodárskej krízy v Uhorsku bola v nej roku 1872 zastavená výroba. Vysoká pec na Troch vodách postupne chátrala a menila sa na ruinu. V roku 1974 ju čiastočne zrekonštruovali a vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Železiarne v roku 1882 vyhoreli a neskôr boli pri výstavbe úzkokoľajnej železnice ich zvyšky odstránené. Časť pece sa našťastie zachovala a jej 8,5 m vysoký […]

Cestný tunel v Čelne je výsledkom prispôsobovania úzkej lesnej iba 3,6 m širokej cesty, ktorá je zasekaná priamo do svahu, miestami až 100 m nad kaňonom v Predajnianskom Čelne a ktorá slúžila na odvoz dreva konskými poťahmi už v roku 1928. V mieste, kde ju nebolo možné zasekať do strmého svahu bol prerazený cez skaly 280 cm široký tunel. Tunel nesie meno svojho autora Ing. Vojtecha Kelemena, ktorý bol riaditeľom Štátnych lesov a majetkov v Banskej Bystrici v rokoch 1921-1934. Neskôr, keď sa na odvoz dreva začali používať nákladné automobily, tunel neumožňoval prepravu takýmito nadrozmernými autami, a preto bolo v roku 1971 zrekonštruovaný. Po úprave má šírku 440 cm, výšku 435 cm a dĺžku 41,5 m. Vnútro tunela aj jeho portály sú z betónu. Ide o jediný tunel na lesnej ceste na Slovensku i v celej strednej Európe, a preto bol zaradený 8.2.1974 medzi technické pamiatky tunel na Slovensku, pod číslom 2830. Nachádza sa štyri kilometre južne od obce Lopej v doline Predajnianske Čelno na území Odštepného závodu LESOV Slovenskej republiky, štátny podnik Slovenská Ľupča. Prírodnú scenériu pod tunelom vytvárajú najmä kaskádovité vodopády potoka Čelno (prírodná pamiatka Predajnianske vodopády). Dnes už tunelom nijaké autá nechodia. Vedie ním zeleno značený turistický […]

Alojz Štróbl (1856-1926) bol významný európsky sochár pochádzal z Kráľovej Lehoty. Študoval vo Viedni, kde sa dostal do priazne Františka Jozefa I. Vytvoril 623 námetovo a štýlovo rôznorodých prác. Bol riaditeľom Kráľovského kresliarskeho ústavu v Budapešti,no rád sa vracal do rodného kraja, kde v r. 1893 kúpil svoj rodný dom, ktorý prestaval na vidiecke sídlo. Tu vznikla plastika sediacej Matky, za ktorú získal cenu Grand prix (1900). Topoľčiansky park zdobia jeho tri plastiky. Zhasínajúci jeleň (1900), ktorý sa po vyplienení nádvoria kaštieľa v Stupave nahádzal istý čas pod stavebným odpadom na Zvolenskom zámku. Ranený diviak (1902) mal byť pôvodne súčasťou súsošia Studňa kráľa Mateja v Budíne, nakoniec bol darom priateľovi z Annavölgy. Bronzová verzia je v parku v Tate, odliatok zo sivej zliatiny pred Strednou lesníckou školou v Liptovskom Hrádku a bronzové kópie z r.1973 pred galériou v Liptovskom Mikuláši a v topoľčianskom parku. Dielo Medveď s muflónom (1909) bolo inšpirované poľovačkou u grófa Andrássyho v Betliari, počas ktorej zhotovil sadrový odliatok uloveného medveďa. Pôvodne socha zdobila park v Betliari, dnes sa nachádza v Topoľčiankach. Po poškodení vandalmi ju LESY SR opravili (2006) a umiestnili do vstupnej haly Poľovníckeho zámočku. Kópia zdobí park, kým ďalšia sa nachádza pred budovou Lesnej […]

Poľovnícky zámoček dal v parku neďaleko veľkého kaštieľa vybudovať v roku 1910 člen panovníckeho rodu Jozef Augustín Habsburg. Autorom projektu secesnej poschodovej budovy so štvorcovým pôdorysom bol maďarský sochár Koloman Gerster. Zámoček má na východnej fasáde na nárožiach dve okrúhle vežičky. Tie oddeľuje balkón s ozdobným kovovým zábradlím. Južná fasáda má nad bočným vchodom murovaný trojuholníkový štít. Po rozpade Rakúsko-Uhorska kaštielik prevzal do správy československý štát a jeho reprezentačné priestory využíval ako letné sídlo prezidentov. V roku 1969 prešiel menšou rekonštrukciou. V polovici 90. rokov 20. storočia sa zámoček dostal do vlastníctva štátnych lesov a nasledovala rozsiahla rekonštrukcia v rokoch 1997-2000 a štýlové zariadenie interiéru. Dnes ponúka hosťom nadštandardné ubytovanie v štyroch apartmánoch zariadených historickým nábytkom. Vzácne sú umelecké obrazy Karola Šovánku a originál plastiky medveďa s muflónom od Alojza Štróbla. Na poschodí sa nachádza jedáleň s kapacitou 42 miest na stolovanie a  tzv. Kartársky a Fajčiarsky salónik, ktoré sú zariadené nábytkom z parožia. Steny sú bohato zdobené vzácnymi trofejami poľovnej zveri. Priestory zámočku sú vhodné na pracovné porady, firemné stretnutia, oslavy, hostiny s poľovníckymi špecialitami, ale aj na romantické zásnuby. Poľovnícky zámoček v Topoľčiankach je považovaný za národnú kultúrnu pamiatku a ako prvé významné lesnícke miesto bol vyhlásený 17.05.2007. […]

Kaštieľ stojí na mieste pôvodného sídla Mederského domína a grófov Kounicov, od ktorých jeho zvyšky kúpil gróf Alexander Karólyi. Jeho vnuk Anton od leta r. 1765 inicioval prestavbu. V nej v 19. stor. pokračoval Ľudovít I. Karólyi – zakladateľ známej bažantnice. Súčasnú podobu získal kaštieľ až v r. 1866 počas prestavby iniciovanej Ľudovítom II. Aloisom Karólyi podľa návrhov Henricha Kocha. Pravdepodobne v tomto čase bola vybudovaná vežovitá nadstavba v tvare Quadroccenta nad hlavný vchod a pristavaná veľkolepá poľovnícka jedáleň s dnes už neexistujúcim neoklasicistickým skleníkom. Počas druhej svetovej vojny bola v kaštieli nemecká poľná nemocnica. Tú počas oslobodzovacích bojov vystriedalo Vojenské veliteľstvo sovietskej armády. Po vojne v priestoroch kaštieľa pôsobila poľnohospodárska škola. Potom sa budova stala účelovým zariadením československej vlády. Neskôr patrila ministerstvu pôdohospodárstva a nakoniec ju prevzali Západoslovenské štátne lesy, OZ Palárikovo. Kaštieľ sa následne podrobil rozsiahlej prestavbe, ktorá trvala do roku 2002. Na fasáde kaštieľa je umiestnený bronzový erb Karólyiovcov. Poskytuje ubytovanie v desiatich dvojlôžkových izbách a v dvanástich dvojlôžkových apartmánoch zariadených historickým nábytkom. Priestory kaštieľa sú vhodné na spoločenské i firemné akcie.  

Historická expozícia Historická expozícia – prezentačný múzejný depozitár je umiestnená v budove niekdajšej Markovej manufaktúry na výrobu kože a prezentuje najkrajšie a najvzácnejšie zbierkové predmety múzea. Formou prezentácie zbierok je na Slovensku táto expozícia ojedinelá, a to tým, že zbierky sú rozdelené podľa materiálových skupín. Predstavuje vyše 6000 zbierkových predmetov, týkajúcich sa najmä bytovej kultúry, národopisu, numizmatiky, remesiel a militárií. Objekt vznikol v roku 1782 postupnou prestavbou dvoch jednopodlažných garbiarskych domov. Bol centrálnou administratívnou budovou a zachoval sa ako posledný z bývalej rozsiahlej zástavby továrne na spracovanie kože. Je významnou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave. Hlavná fasáda budovy je klasicistická, horizontálne členená rímsou vo výške okien prízemia. Ploché štukové reliéfy v štyroch polkruhovitých výplniach okien na prízemí znázorňujú postup spracovania kože. Markova manufaktúra patrila medzi najlepšie prosperujúce továrne v Uhorsku. Po konečnej likvidácii továrne v roku 1925 budova slúžila rôznym účelom a po rekonštrukčných prácach v rokoch 1973-1977 bola odovzdaná Baníckemu múzeu v Rožňave, ktoré objekt využíva pre prezentačné účely a ako sídlo riaditeľstva. Súčasná Historická expozícia – prezentačný múzejný depozitár – bola sprístupnená verejnosti v roku 1999.   Šafárikova 31, 048 01 Rožňava tel.: 058/734 37 10   Otváracie hodiny a vstupné: Pondelok – Piatok 9:00 – […]

Historická bardejovská radnica je postavená uprostred Radničného námestia a považuje sa za prvú svetskú renesančnú stavbu na Slovensku. Vyše 400 rokov bola sídlom mestskej rady a centrom verejného života obyvateľov mesta. Zatiaľ čo prízemie budovy plnilo obchodnú funkciu, poschodie slúžilo potrebám mestskej rady a mestskej pokladnice. Dnes slúži radnica ako výstavný priestor Šarišského múzea, kde je trvalo umiestnená historická expozícia „Slobodné kráľovské mesto Bardejov“. Okrem slávnej sochy rytiera Rolanda, ochrancu mestských práv, zdobí budovu po obvode rad kamenných plastík, z ktorých najznámejšou je soška chlapca s hlavou medzi nohami a holým zadkom vytrčeným smerom k domu, v ktorom kedysi býval mestský richtár. Plastika predstavuje svojskú pomstu stavebných majstrov za to, že im mesto napriek dobre odvedenej práci odmietlo vyplatiť sumu, na ktorej boli vopred dohodnutí. Z exponátov sú pozoruhodné gotické plastiky, cechové predmety, originálne pečatidlo z roku 1453, vzácne pokály z benátskeho skla, briliantový prsteň cisárovnej Alžbety, či Malá Kalvária – dielo majstra Pavla z Levoče. Bardejovská radnica je dielom európskeho významu a symbolom najpokrokovejšieho myslenia svojej doby. Spolu s ďalšími pamiatkami mesta bola v roku 2000 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.